Mali by ste byť najedený, nie? Po kompletnej večeri s dezertom by mal byť váš žalúdok plný. No prejde pár minút, ľahnete si na gauč a otvoríte vrecúško s čipsami. O pár minút zamierite do chladničky a pátrate po zvyšku koláča. Takéto správanie nemá logiku, píše USA Today.
Väčšina z jedákov pritom presne vie, čo bude nasledovať. Z prejedania sa hrozí obezita, zdravotné problémy, dokonca predčasná smrť. A napriek tomu, stále počúvajú hlasy, ktoré ich tlačia aby jedli viac a viac, aby si naťahovali svoje žalúdky na maximum.
Profesorka neurológie a kognitívnych vied Susan Peirce Thompsonová hovorí o "neuspokojivom hlade". Nekonečný hlad charakterizuje dvomi hlavnými atribútmi: nespokojnosť s jedlom, ktoré sme skonzumovali a fakt, že zostávame po jedle sedieť.
Človek je pritom biologicky naprogramovaný úplne inak. Keď bol lovcom-zberačom, zažíval úplne iný hlad ako dnes poznáme my. Keď sa jedlo, hodovala celá komunita, vedeli totiž, že do ďalšieho jedla môže uplynúť aj niekoľko dní.
Vlčí hlad v ponímaní lovca znamenal, že ak sa naje, postaví si dom, nájde si priateľku, prípadne sa môže vydať na ďalší boj za potravou. Príjimanie kalórií sa spájalo s bojom o prežitie.
Ľudské telo poznalo aj program "kompenzácie". Je to regulačný mechanizmus v mozgu, ktorý zabraňuje nadmernému priberaniu. Funguje tak, že ak zjeme jedno veľké jedlo, dlhšie nebudeme mať chuť na ďalšie. Funguje to u detí, no dospelí akoby tento kompenzačný mód stratili. Výskumy ukazuje, že až 70 percent dospelých ľudí stratilo schopnosť prirodzene kompenzovať prijaté kalórie.
Ďalší problém je, že nám nefunguje hlásič hladu. V polovici jedla sa má prirodzene dostaviť informácia, že náš hlad sa zmenšuje. No keď dojeme, často sa neprihlási vôbec. Ľudia tvrdia, že aj po kompletnom obede či večeri sú rovnako, možno ešte viac hladní ako predtým, keď sa posadili k stolu.
Na vine je aj moderná strava, ktorá často obsahuje kalorické, no nie príliš výživné jedlo. USA today upozorňuje, že jedlo obsahuje príliš veľa cukru, málo vlákniny a bielkovín, ktoré zásobovali telá a mozgy lovcov pred tisícročím.
"Teraz si dáme šišku a kávu. Ledva si tým naplníme žalúdok, no prijmeme príliš veľa kalórií," hovorí doktorka Thompsonová vo svojej knihe. "Pomer medzi príjmom a výdajom kalórií nefunguje tak ako kedysi".
Vedkyňa porovnáva súčasné jedlo s návykmi primitívneho človeka: "Zamyslime sa nad tým, čo robíme - jeme pri televízore, jeme pri čítaní knihy, popri kontrolách emailov, surfovaní na webe, jeme pri športovaní, pri filme, v aute... Z nášho života sa stal kontinuálny sedavý bufet."
Ako to funguje v mozgu
Keď sa rozširujú naše tukové bunky, uvoľňujú hormón leptín. Ten je zodpovedný za to, aby nášmu mozgu hlásil, že má prestať jesť, pretože už má dostatok paliva. Je to tiež hormón, ktorý nás núti využiť aktívne kalórie. Zvýšený inzulín však blokuje leptín, aby pracoval efektívne, čo sa prejavuje hlavne u tých, čo trpia na diabetes.
Ak nevieme správne spracovať leptín, mozog je stále presvedčený, že je hladný. Podľa doktorky Thompsonovej to môžeme zmeniť. Kľúčom je obmedziť cukor a múku, čo sú dva hlavné zdroje vysokej základnej hladiny inzulín. Leptín sa odblokuje a bude korigovať náš vlčí hlad a nekontrolované prejednie sa. Náš mozog sa dokáže vytrénovať na program správneho stravovania.
Ghrelin: zvyšuje chuť do jedla
Jeho známejším označením je hormón hladu. Produkuje sa v tenkom čreve, dvanástniku a žalúdku. Odtiaľ putuje do mozgu a zvyšuje chuť do jedla. „Prekabátiť“ tento hormón je možné pomalým vychutnávaním jedla. Práve pomalé zapĺňanie žalúdka dá priestor k postupnému klesaniu hladiny ghrelinu. Okrem pocitu hladu pomáha ghrelin človeku plynulo prechádzať do všetkých spánkových fáz. Pritom v 4. fáze spánku sa uvoľňuje rastový hormón a REM fáza prispieva k správnej hladine leptínu.