StoryEditor

Kto to vymyslel, že Slováci sú pohostinní, pýta sa známy hoteliér

21.09.2015, 00:00
Autor:
HNstyle.skHNstyle.sk

Tento rok oslávi tridsiatku. Ak by ste si však prečítali jeho životopis, tipli by ste mu o dvadsať rokov viac. Sľubnú kariéru v hotelierstve začal rodák z Topoľčian Michal Fajin na tom najlepšom mieste – priamo vo Vatikáne. Odvtedy si stihol založiť úspešný biznis v gastronómii a postavil na nohy niekoľko slovenských hotelov. Dnes ho nájdete v krásnom dizajnovom hoteli Astrum Laus v Leviciach, kde sa svojich zamestnancov snaží motivovať a učiť pokore a úcte ku všetkým hosťom. Prečítajte si ďalší príbeh v spolupráci s portálom kávičkári.sk.

Ako 16-ročný ste sa stali osobným čašníkom pápeža Jána Pavla II. Ako sa chlapec z Topoľčian dostane až do Vatikánu?
Bolo to ešte počas strednej školy. 11 rokov som miništroval. Ako chlapec som chcel byť katolíckym kňazom. Robil som často s vtedajším arcibiskupom Jánom Sokolom. Nakoniec som však šiel na hotelovú školu. A v druhom ročníku som sa zhodou šťastných náhod, za pontifikátu pápeža Jána Pavla II., dostal do Vatikánu. Najprv som si myslel, že idem do Vatikánu iba na obyčajný výlet, no bola z toho skúsenosť na celý život. Bol to asi môj najväčší a najsilnejší zážitok.

Vyštudovali ste hotelovú školu, ale ako vyzerala vaša cesta k hoteliérstvu?
Moje prvé pôsobenie bolo v Piešťanských kúpeľoch - bol som gastro riaditeľ, viedli to tam Rakúšania. Boli to starí hotelieri, ktorí boli zamestnancom viac oporou ako riaditeľmi, podobne aj moji ďalší učitelia. Pomáhali zamestnancom aj so súkromnými záležitosťami – či už s právnikmi, lekármi a pod. Ale ja som také hoteliérske dieťa. Otec je hoteliér a má reštaurácie, takže som vyrastal v takýchto zariadeniach a už ako dieťa, keď sme chodili na dovolenky do Grand Hotela Starý Smokovec, som každému hovoril, že tam raz budem riaditeľom. 

A podarilo sa?
Áno, sčasti o pár rokov. Keď som prešiel výberovým konaním do skupiny TMR, tak som mal šancu byť riaditeľom hotela, ale prijímali nás dvoch - ten druhý zobral ponuku pokojnejšieho hotelierského života a ja som napokon šiel do hotela Fis, ktorý som viedol až do rekonštrukcie.

Prečo?
Uvedomil som si totiž, že takto zanechám nejaký vlastný podpis do hoteliérskej brandže, keďže hotel Fis bol vybudovaný a 40 rokov do neho nebol investovaný ani halier a až ja som bol prvý, ktorý sa na ňom podpísal najväčšou mierou. To ma teda trochu „zlanárilo“ do síce nižšej, 3* kategórie, ale nakoniec to všetko dobre dopadlo. Keď sa teraz pozriem späť, môžem deťom ukázať, že toto je „môj“ podpis, som tomu rád.
 


 

Nechýbajú vám Tatry?
Ono to je tak, že keď ste tam, tak vám chýba civilizácia. Po 16. hodine sa tam toho veľa nedeje a ľudia sú zavretí na hoteloch, takže je všade tma a ticho a nikoho nestretnete. Už dávno sú preč tie časy, kedy sa ľudia na dovolenkách zoznamovali a naberali tak nové známosti. Dnes sa každý zavrie na izbe a máloktorý hosť komunikuje s okolím. To, čo som zažil ja v detstve v spomínanom Grand Hotel Starý Smokovec, že riaditeľ sedel s našimi rodičmi sú už dávno preč.  A potom, keď ste zas dlho v meste, tak vám začnú chýbať Tatry, ten pokoj. Ale môžem povedať, že za celú tú dobu, čo som v Tatrách strávil, som bol len párkrát na prechádzke okolo Štrbského plesa. Za celé tri roky som neurobil ani jeden výstup, nič. Mal som toľko práce, že som akosi nestíhal. O turistike som počúval najviac od hostí, ktorí mi odovzdali veľa svojich zážitkov. Každý ten hotel má svoje čaro. Tatry sú Tatry, ale každé miesto človeku niečo dá. Aj Levice, aj Bratislava, aj Nízke Tatry.

Dnes ste teda riaditeľom biznis hotela v Leviciach.
Keď ma majitelia oslovili, musím priznať, že som z toho mal obavy. Treba o 100 percent viac námahy a obchodovania ako pri bežnej dovolenkovej destinácii. Levice sú veľmi ťažký trh. Hotel je na také malé mesto obrovský a v rámci turizmu Levice nie sú príliš zaujímavé, je ťažké prilákať sem veľa turistov. Jedinou stranou, ktorou sa môžeme uberať, je kongresová turistika – firemné teambuildingy, kongresy a školenia.

Čo bolo pri tej snahe najťažšie?
Problém ako taký je najmä miesto, kde sa hotel nachádza, ale vyťažili sme hlavne z priemyselného parku, ktorý je v Leviciach a z Mochoviec, ktoré sú bližšie k Leviciam ako k Nitre. A upravili sme aj prístup k ľuďom, lebo pokora a úcta v hoteliérstve je veľmi dôležitá. Aj ja na to dbám od základu. Zamestnanci musia dať pocítiť tým ľuďom, že sú im vďační, že tu vôbec spia. A potom tu musí byť taká príjemná hotelová atmosféra, nemôže byť silená, ako býva vo veľa hoteloch na Slovensku. To je asi najdôležitejšie v hotelovom biznise.

Ako by ste zhodnotili hoteliérstvo na Slovensku?
V prvom rade je biznis v hoteliérstve na Slovensku veľmi ťažký, keďže ten „koláč“ – trh je stále rovnaký a tých, ktorí pojedajú z toho koláča je stále viac a viac. Dnes už aj nekvalifikované osoby vlastnia hotela, už len so zámerom, aby mal syn/dcéra čo robiť. Má to veľmi zlý dosah na cenovú politiku, keďže koláč sa nezväčšuje. Takto si vlastne kanibalizujeme sami seba. Cena sa nedá v takejto konkurencii udržať, dokáže to len veľmi málo hotelov a stojí ich to obrovskú námahu a obrovské množstvo investícií, aby sa odlišovali od štandardu, ktorý je dnes na Slovensku. Tiež ma veľmi mrzí, že v gastronómii nevieme využívať lokálnych výrobcov a dodávateľov na výrobu našich receptov, keďže legislatíva a hygienické normy to nepovoľujú. Tým pádom cestovný ruch nemôže propagovať to, čo doma máme.


Ako to funguje v iných krajinách?
Všade vo svete je zvykom, že si šéfkuchár chodí vyberať napríklad kravu alebo ošípané, ryby, zeleninu a hospodár vám to ešte aj prinesie, aby ste to mali čerstvé. U nás to neexistuje, a myslím si, že to ani dlho existovať nebude, lebo reťazce nepristúpia na to, aby stratili svojich klientov. Zoberte si Taliansko či Rakúsko, Rakúšan ide do dediny a donesie vám na raňajky domáce syry a šunky, to isté v Taliansku. To je len o tom, aby sme neboli pápežskejší ako pápež a hlavne musíme vidieť aj druhú stranu – reťazce, ktoré tak tlačia na ministerstvá, že nám nikto nemôže dodať domáce produkty. Ja si ten rezeň z reťazca viem spraviť aj doma, ale v reštaurácii si mám zaplatiť za pridanú hodnotu jednak tej obsluhy, ale aj za to, že ten rezeň by mal byť úplne iný, z iných ingrediencií ako doma. Pokiaľ sa tu toto neuvedomí, ani smerovanie gastronómie sa na Slovensku nezmení.

Hľadáte veľa inšpirácie pre svoju prácu v zahraničí alebo si skôr hľadáte svoju vlastnú cestu?
Ako sa hovorí: všetko je už vymyslené, len to treba prispôsobiť. Ja veľa cestujem a myslím si, že to pekné treba „odkukať“ a na tom zlom sa treba poučiť. Vo svojej práci implantujem veľa vecí z iných hotelov, ale prispôsobujem ich danému konkrétnemu miestu.

Čo vás ale v zahraničí najviac inšpiruje?
V zahraničí je najmä prístup personálu úplne iný ako na Slovensku. To je taký celoslovenský problém v službách ako takých. My na Slovensku nevieme odovzdať tú ľudskosť a vľúdnosť napríklad do gastronómie, ako to vedia dajme tomu Taliani. Tí vám jedlo aj obsluhu dávajú plní vášne, nadšenia. U nás je to skoro ako za trest. Darmo máme Tatry podobné ako v Rakúsku, keď v Rakúsku sa na vás Slovák usmeje a v Tatrách sa na vás Slovák neusmeje. Neviem, kto kedy vymyslel, že Slováci sú pohostinní. Nedávno som bol v Tatrách a dostal som defekt. Viete, kto mi pomohol? Okolo prešlo milión ľudí, defekt som dostal na hotelovom parkovisku a neďaleko bol dokonca údržbár hotela, v ktorom som býval. Nakoniec mi pomohol nemecký turista, ktorý vyšiel z autobusu. Ľahol si pod moje auto, oblečený tak, ako bol na ceste a pomohol mi vymeniť koleso. 

Ako teda vy motivujete svojich zamestnancov?
Snažím sa veľmi dbať na svojich zamestnancov, lebo takú školu som dostal aj ja sám. Zamestnanci sú rôzni a majú rôzne problémy. Človek by sa tomu nemal brániť, pretože v práci na Slovensku nie je až taká anonymita, ako niekde v Amerike, že by súkromný život zamestnanca svojho šéfa nezaujímal. Na to veľmi dbám, ak majú moji zamestnanci nejaké problémy, môžu sa na mňa s hocičím obrátiť a ja sa im snažím byť nápomocný. Myslím si, že to má zmysel. Ak má niekto problém a má byť „na rajóne“ s uplakanými očami či zlou náladou, hosť za to nemôže. Prišiel si sem oddýchnuť, dobre sa najesť a nie vstrebávať vašu zlú náladu. Takže som ochotný pokojne obsluhovať hostí či variť, ak je treba, dokonca už som tu umýval aj okná. Zamestnanci to potom ocenia. 
 

Autor: Miroslava Germanová

Pripravené v spolupráci s:

 

01 - Modified: 2007-09-20 13:12:31 - Feat.: 0 - Title: Trh s PC vzrastie v tomto roku o 12,3%
01 - Modified: 2021-08-16 06:34:13 - Feat.: - Title: Pavol Paták: Veľké preso bol náš svetový unikát. Nikde totiž nevedeli pokaziť kávu tak, ako u nás 02 - Modified: 2017-02-21 19:23:58 - Feat.: - Title: Útulná kaviareň v Bratislave ukrýva príbeh slávnej továrne 03 - Modified: 2016-11-02 11:58:09 - Feat.: - Title: Dostane vás do stredoveku. Pozrite si unikátny podnik v centre Bratislavy 04 - Modified: 2016-02-09 19:15:57 - Feat.: - Title: Mama ho naučila piecť. Unikátnu kaviareň v Poprade pomenoval po nej 05 - Modified: 2016-02-02 16:38:30 - Feat.: - Title: Bratislava očarúva podnikom, ktorý nájdete podľa piesne Levandulová
menuLevel = 2, menuRoute = style/gastro, menuAlias = gastro, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
25. november 2024 12:57