Nielen vo svete, ale aj na Slovensku poslednú dobu padá otázka, čo s jedlom, ktoré sa skrátka nestihne skonzumovať a je po dátume spotreby. Prečítajte si úvahu o úskaliach nášho konzumu a návod z portálu Kávičkári.sk.
Máme sa až príliš dobre. Môžeme kupovať jedlo a môžeme si ho dovoliť aj vyhodiť. Často len tak, bez nejakej väčšej emócie, hodíme nedojedenú žemľu do koša, či vylejeme polievku, ktorú sa nám skrátka nechce stále jesť. V meste uprednostníme rýchly obed aj napriek tomu, že doma máme navarený kvalitný obed. A jedlo v reštaurácii? Nedojeme…
Pred sebou mám obraz gréckych študentov. Bývali častými hosťami našej rodinnej reštaurácie a vždy si objednali 2-3 hlavné chody. Doteraz spomínam na to, že krokety som dávala dole snáď aj z plafónu a vyhadzovali sme polovicu toho, čo si objednali. Smutné. Moja mama vždy len skonštatovala, že ich jedenie je jasný obraz hospodárenia Grécka.
Len prednedávnom sme navštívili krásny zámok v Rakúsku, kde bývajú častými hosťami nielen celebrity, ale aj šľachta z celého sveta. Raňajkový bufet bol obrovský, plný lahôdok a špecialít. Každý si našiel to svoje.
A ako je to v takýchto hoteloch zvykom, ľudia jedia distingvovane, nenaberajú si veľké porcie, a niečo na tanieriku aj nechajú, aby bol bontón zachovaný. Takže viac než 50 percent bufetu po raňajkách ostane.
Čo so zvyškom? Vyhodí sa do koša. Nedotknuté torty, pečivo, údený losos či makrela z jazera. Všetko šlo preč a personálu bolo často pri tom riadne smutno (a aj hladno). V prestížnych hoteloch sa jedla zamestnanci nemôžu dotknúť. Bolo by to nefér a hanba. Nedôstojné. Nehygienické.
Rovnako je to u nás, na Slovensku, dodržuje sa zákon a ten hlása to, že jedlo patrí do koša a následne do kafilérie, kde sa spáli. Niečo možno poputuje do spoločnej jedálne zamestnancov, alebo keď benevolentní nadriadení akože nevidia to, kam nedotknuté jedlo putuje.
Len si predstavte koľko ľudí by sa dokázalo najesť, ak by sme tieto potraviny dokázali prerozdeliť. Pred pár dňami som čítala príbeh zo Slovenska o matke 6 detí, ktorá každý večer prejde pešo niekoľko kilometrov, aby mohla deťom v Kauflande kúpiť zlacnené pečivo. A ona sama ostane hladná. A žije v tej istej krajine, kde sa jedlo vyhadzuje. V tej istej krajine, kde sa chlieb zvykne volať Boží dar.
Viem, že v mnohých z nás rezonujú tieto otázky a radi by pomohli. Sú to šéfkuchári, majitelia a riaditelia hotelov i reštaurácii. Možno aj politici. Možno aj prezident. A možno aj my, ľudia z ľudu. Dá sa niečo zmeniť? Dá sa zmeniť zákon? Verím tomu, že sa dá nájsť rozumné riešenie ako neplytvať, ale hospodáriť.
Lastovičkou sa dá nazvať iniciatíva chladničiek v uliciach, kde môžete vložiť jedlo, ktorému sa konči doba trvanlivosti. V každom meste by mali byť. V každom meste by si mali ľudia navzájom pomáhať. Keď to vieme robiť s kávou navyše, zvládneme to aj s jedlom?
Tejto činnosti sa venuje OZ Free Food, ktoré o svojich aktivitách a o téme znovupoužitia jedla pekne informuje aj na svojom facebooku.
Zároveň by som rada upozornila aj na charitatívnu zbierku (nielen) trvanlivého jedla radu Františkánov v Bratislave, ktorá býva každý prvý týždeň v mesiaci.
O chvíľu tu máme Vianoce, na ktoré sa všetci tešíme. Čo tak sa tento rok pri nákupe potravín zamyslieť nad tým, či naozaj všetko potrebujeme (a zjeme)? Nech to nie sú len sviatky hojnosti, ale aj úcty k jedlu.
Článok vznikol v spolupráci s portálom Kávičkári.sk.
