Bol prvý a doteraz jediný Slovák, ktorý obliekol dres slávneho Realu Madrid. Mal výnimočný talent aj povahu, bol vzorom pre celú generáciu futbalistov. Osudným sa mu stal pád na dovolenke v Thajsku. Od tragickej smrti Petra Dubovského uplynulo už 15 rokov. Prečítajte si jeho príbeh v novom seriále Pohnuté osudy, ktorý nájdete aj v novom HN magazíne.
„Oci, na prvý ligový zápas tu budeš, jasné?“ Takto sa ubezpečoval jeden z najlepších futbalistov slovenskej histórie Peter Dubovský zakaždým, keď ho rodičia prišli navštíviť do jeho druhého domova – španielskeho Ovieda. Miestny klub už niekoľko rokov staval moderný štadión. Pri každej príležitosti sa išiel otec Viliam spolu s manželkou pozrieť, ako jeho výstavba pokročila. Nielen preto, že ich syn bol už pár rokov lídrom mužstva Real Oviedo, ale aj kvôli profesijnému záujmu. Obaja pracovali ako architekti. „Napokon sme sa nového štadióna dočkali. Boli sme sa tam pozrieť týždeň pred prvým ligovým zápasom. No, bohužiaľ, Peťka už nebolo...“ zaspomínal si Viliam Dubovský na chvíľu, keď svet opustil jeden z velikánov futbalových trávnikov. Arénu s názvom Estadio Carlos Tartiere otvorili 20. septembra 2000, necelé tri mesiace po tragickej smrti Petra Dubovského. Osudnou sa mu stala jeho záľuba vo fotografovaní. Počas dovolenky v exotickom Thajsku sa nešťastne pošmykol na skalnom útese. Pád z vyše dvadsaťmetrovej výšky aj pre neskorý a komplikovaný prevoz do nemocnice neprežil. Bol v najlepšom futbalovom veku, mal iba 28 rokov.
Vyrastal v zóne športu
Detstvo prežil v bratislavskom Novom Meste, len pár metrov od futbalového ihriska. „Keď mal tri či štyri roky, väčšinou sa chlapci zo sídliska zabávali kopaním do lopty. A tá vášeň pre loptu a vzťah k futbalu mu už ostali,“ vraví Viliam Dubovský. Prvým klubom Petra Dubovského boli bratislavské Vinohrady. Miesto, kde robil prvé kroky do veľkého futbalu, by ste už dnes hľadali márne. Na mieste niekdajšieho štadiónika stojí nákupné centrum. No Nové Mesto je odjakživa športovou zónou Bratislavy – plaváreň a športová hala na Pasienkoch, štadióny Slovana a Interu, tenisové kurty, hala Mladosť. A šport bol pre malého Petra odmalička číslo jeden. A to nielen futbal. „Robil aj iné športy. Spolu so starším bratom Ivanom vedeli lyžovať, plávať, hrávali volejbal, stolný tenis, tenis. A často si spolu dali aj partiu šachu,“ konštatuje otec.
Práve všeobecnú prípravu považoval za veľmi dôležitú v súvislosti s neskoršou výnimočnou kariérou prvého a jediného Slováka, ktorý pôsobil v najslávnejšom tíme sveta Reale Madrid. Výkony v žiackych družstvách Vinohradov neunikli pozornosti funkcionárov bratislavského Slovana, ktorým sa ho podarilo získať na Tehelné pole. Mal štrnásť rokov, keď začal svoje výnimočné schopnosti predvádzať v najslávnejšom futbalovom tíme Slovenska. „Vtedy som ho prvýkrát bližšie spoznal. Žiaci Slovana sa stali majstrami Slovenska a cestou autobusom z Hlohovca sme sa rozprávali o futbale a jeho budúcnosti. Už vtedy chcel vyhrávať a robil pre to maximum,“ spomína bývalý novinár Jozef Korbel, a ešte donedávna mediálny manažér nášho elitného cyklistu Petra Sagana. Ako jedného z mála žurnalistov si ho Peter Dubovský pripustil k telu a považoval ho za priateľa.
Keď hráči A-tímu zmĺkli
Pri otázke, čím bol Peter Dubovský výnimočný, sa jeho bývalí spoluhráči zo Slovana a tréner Dušan Galis zhodli: „Už v mladom veku bol vyzretá osobnosť, vedel rozhodovať zápasy, mal výnimočný prehľad v hre, predvídavosť a skvelú ľavačku. Bol to veľmi inteligentný chlapec, ktorého rešpektovali aj starší hráči,“ vysvetľuje Galis. Jeden z mála spoluhráčov, od ktorých si dal poradiť, bol Ondrej Krištofík. Jeho spomienka na mladíka, ktorému sa otváral futbalový svet, hovorí za všetko: „On nemal vlastne žiadnu slabinu. Dokonca my ako hráči A-mužstva sme sa kvôli nemu chodili pozerať na súboje dorastu. S údivom a mlčky sme sledovali jeho hru – bol fyzicky neskutočne zdatný a mentálne odolný,“ hovorí. Vďaka futbalovej genialite už v sedemnástich rokoch nastúpil za prvé mužstvo Slovana.
Nový HN magazín je každý piatok (najbližšie 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Len mesiac po tom, čo ho medzi elitu vytiahol tréner Jozef Jankech, sa dočkal aj prvého gólu v najvyššej súťaži. Akoby práve kanonierske schopnosti a brilantná technika boli posledným dielikom do skladačky mužstva, ktoré sa zlatými písmenami zapísalo do futbalovej histórie. Benjamínok tímu, prezývaný Bobo, Dubo alebo Dubák, sa takmer okamžite stal miláčikom tribún Tehelného poľa, na ktorých sa bežne tiesnilo aj 30-tisíc fanúšikov. „Celé mužstvo profitovalo z Petrových schopností. Všetko do seba parádne zapadlo a dosiahli sme výnimočný úspech,“ spomína vtedajšia jednotka „belasých“ Alexander Vencel mladší. Po druhom mieste v československej lige v roku 1991 sa o rok neskôr Slovan dočkal vytúženého federálneho titulu. Mužstvo trénera Galisa ním pretrhlo sedemnásťročnú dominanciu českých klubov v najvyššej súťaži. A „Bobo“ mal na ňom výrazný rukopis. S 27 gólmi sa stal najlepším kanonierom.
Génius s vrtochmi
Futbalové kvality Dubovského boli nespochybniteľné, na trávniku mal geniálne myslenie a na gól potreboval minimum šancí. No mal aj tvrdohlavú povahu a nie s každým si rozumel a neobľuboval ani stretnutia a rozhovory s médiami. „Peter bol introvert, svojský človek a často chcel o veciach vyjednávať. Viackrát mi musel črtajúce sa konflikty s ním pomáhať uhasiť Ondro Krištofík. To bol vodca kabíny a jediný hráč, ktorého slovo Peter bral,“ vysvetľuje Dušan Galis. Svojskú povahu predviedol aj pri jednom rokovaní so sponzorom klubu. Mal sa stať tvárou kampane jedného finančného domu – mal sa odfotografovať na plagáty s kreditnou kartou. „Všetci hráči vtedy mali v zmluve, že sa musia zúčastňovať na reklamných aktivitách partnerov klubu. No Peter si túto časť so súhlasom vedenia dal odstrániť,“ hovorí Ondrej Krištofík.
Údajne odmietol prvú ponuku na 50-tisíc korún a žiadal šesťnásobne viac. Nakoniec vedenie spoločnosti požiadavke vyhovelo. „Peter podal zástupcovi banky lístoček s číslom účtu so slovami, že fotiť sa pôjde, až keď nabehnú peniaze. Tak sa aj stalo. Peter mal vtedy len osemnásť rokov, no kvalitu a sebavedomie na to, aby si to dovolil.“ Dubovský nebol jednoduchý typ človeka, veľmi nerád sa fotografoval a bol medializovaný. Na popularitu si nepotrpel, skôr sa jej vyhýbal.
Dve tváre slávneho Realu
No vďaka futbalovým výkonom ho vždy dostihla. A znásobila sa jedným z najväčších prestupov v dejinách slovenského futbalu. V roku 1993 prestúpil Dubovský do najslávnejšieho klubu sveta Realu Madrid. Toho Realu, ktorému dva roky predtým strelil v súboji Pohára UEFA gól pri prehre Slovana 1:2. „Už vtedy im asi padol do oka. Navyše sa začal výraznejšie presadzovať aj v reprezentácii Československa,“ uviedol Dušan Galis. Jeden z najpamätnejších zápasov v drese národného tímu ešte spoločného štátu odohral v Košiciach proti Rumunsku. Tromi gólmi zariadil triumf 5:2 a udržal tak končiace sa mužstvo v hre o postup na majstrovstvá sveta 1994 v USA. Vybojovať sa ho napokon nepodarilo, no vo finále kvalifikácie už bol hráčom „bieleho baletu“. Hovorí sa, že tam zamieril za vyše sto miliónov korún, čo bola začiatkom 90. rokov ohromujúca suma. „Nikto mu nezávidel tento krok, všetci spoluhráči sme mu to dopriali. Držali sme mu palce, nech sa tam presadí,“ vraví Miloš Glonek.
No nestalo sa. S Realom Madrid podpísal päťročnú zmluvu, ale v klube sa udržal iba dva. Okrem zranenia boli dôvodom aj záležitosti, ktoré by ste v dnešnom tvrdo profesionálnom futbale takmer nenašli. „Okolnosti mu neboli naklonené. Tam fungovala silná hierarchia – hráči ako Hierro, Sanchis či Butrageňo. Nepustili ho medzi seba,“ konštatuje Krištofík. Navyše, zo zostavy ho vytlačil nový objav Realu, vtedy 17-ročný zázrak španielskeho futbalu Raúl González. „Mal to tam ťažké. Bol to hráč z východného bloku a ostatní mu to dávali pocítiť. Často bol na lavičke a naskakoval ako striedajúci hráč. Prestup do Ovieda mu pomohol,“ spomína Jozef Korbel.
Nesplnené želanie
V Reale Oviedo futbalovo pookrial, stal sa lídrom tímu, tvorcom hry mužstva a jedným z najobľúbenejších hráčov. Kým v Reale nemal na trávniku voľnosť, v Oviede mu v zostave našli miesto, kde bol pre mužstvo prospešný. Za päť rokov v Oviede stihol odohrať 120 ligových zápasov a nastrieľať sedemnásť gólov. Dubovský bol tiež najväčšou hviezdou aj samostatnej slovenskej reprezentácie. Po náročnej sezóne 1999/2000 sa Oviedo po náročných dueloch napokon udržalo v najvyššej španielskej súťaži. Oddych prišiel vhod – voľba na dovolenku padla na Thajsko, kam išiel spolu s bratom Ivanom. No jeden nešťastný okamih všetko zmenil. „Braček, zober ma domov,“ boli posledné slová, ktoré vraj Peter Dubovský vyslovil. Bohužiaľ sa už živý domov nevrátil. „Často si dávam otázku, čo by dnes Peter robil. Mal by 43 rokov – asi by ostal žiť v Oviede, kde ho ľudia milovali, a jemu sa život blízko oceánu na severe Španielska páčil,“ zdôveril sa Jozef Korbel.
On, ako aj ďalší novinári, slovanisti, bývalí spoluhráči a fanúšikovia slovenského futbalu si pamätajú deň, keď Peter Dubovský opustil tento svet. 23. jún 2000. „Prvá vec, na ktorú si pri otázke o Petrovi spomeniem, je tá tragická nehoda. Každý sa s tým vyrovnal po svojom,“ dodal Alexander Vencel mladší. Na počesť bývalého hráča Vinohradov, Slovana, Realu Madrid a Ovieda odovzdáva futbalový zväz Cenu Petra Dubovského pre najlepšieho hráča do 21 rokov. Slovan Bratislava každoročne organizuje turnaj prípraviek pod názvom Spomienka na Petra Dubovského. A on sa možno nad tým všetkým usmieva vo futbalovom nebi.
Vizitka Petra Dubovského
– narodil sa 7. mája 1972 v Bratislave
– zomrel 23. júna 2000 v Ko Samui v Thajsku
– nastupoval na pozícii ofenzívneho stredopoliara a útočníka
Klubová kariéra:
1979 – 1985 Vinohrady Bratislava
1985 – 1993 Slovan Bratislava, 94 zápasov/59 gólov
1993 – 1995 Real Madrid, 31/2
1995 – 2000 Real Oviedo, 120/17
– v reprezentácii Československa odohral 14 duelov a dal 9 gólov, v drese Slovenska nastúpil na 33 stretnutí a zaznamenal 12 presných zásahov
Najväčšie úspechy kariéry:
dvojnásobný kráľ strelcov vo federálnej lige (1992 a 1993)
titul majstra Československa (1993 so Slovanom Bratislava)
víťaz španielskej ligy (1995 s Realom Madrid)
držiteľ pohára Copa del Rey (1994 s Realom Madrid)
víťaz španielskeho Superpohára (1994 s Realom Madrid)
Individuálne ocenenia:
Najlepší slovenský futbalista 1993
2. miesto v ankete slovenský Futbalista desaťročia
4. miesto v ankete Najlepší slovenský futbalista storočia
Čím bol pre vás výnimočný Peter Dubovský?
Dušan Galis, tréner Slovana Bratislava v rokoch 1990 až 1997
Vedel rozhodovať zápasy a bol to veľmi inteligentný chlapec. Mal charizmu a bol jedným z mála futbalistov, ktorého už v mladom veku rešpektovali aj starší futbalisti. Peter bol introvert, ťažko sa s ním komunikovalo, pokiaľ ste si nezískali jeho dôveru.
Dušan Tittel, bývalý kapitán bratislavského Slovana
Bol to mimoriadny talent so skvelými fyzickými predpokladmi. Ešte výraznejšie ako jeho fantastická ľavá noha bolo predovšetkým jeho videnie, cítenie a futbalové myslenie. Bol pokojný a rozvážny, s tlakom a slávou si veľké starosti nerobil.
Miloš Glonek, niekdajší spoluhráč v Slovane aj reprezentácii
Bol to super chalan, pre tých, s ktorými vychádzal a ktorých mal rád. Inak mal svojskú, introvertnú povahu. Vďaka svojim schopnostiam si zaslúžil prestup do takého klubu, ako je Real Madrid. Veľmi som mu to prial. Veľmi dobre sme spolu vychádzali.
Alexander Vencel mladší, bývalá brankárska jednotka „belasých“
Bol to talentovaný futbalista, ktorý si to uvedomoval a robil aj niečo pre to, aby ten talent ďalej rozvíjal. No vždy, keď sa ma niekto opýta na Petra, tak sa mi vybaví ten tragický okamih. Po ktorom nás navždy opustil. Ale to je život, vrátiť to nedokážeme.
Ondrej Krištofík, spoluhráč v Slovane
Už v mladom veku bol vyzretou osobnosťou, na čom má zásluhu dobrá výchova a rodičia. Presne vedel, čo chce dosiahnuť a ako sa k tomu dopracovať. Bol to excelentný futbalista, ktorý vlastne nemal žiadnu slabinu. Na veľký futbal bol mentálne pripravený.