Je spontánna, často sa smeje a veľmi rýchlo rozpráva. O sebe, o hlave štátu, ktorú ona volá jednoducho „tato“. Ale aj o biznise, ktorý v Česku rozbieha. Počas rozhovoru stíha sem-tam očkom kontrolovať telefón („á, práve píše tato“) a ospravedlniť sa, že jej slovenčina nie je až taká dobrá (to keď sa jej podarí nakopiť štyri anglické výrazy za sebou). Taká je mladá žena, ktorá sa odmieta stať prvou dcérou štátu. Natália Kisková.
Vo februári ste sa z Londýna presťahovali do Prahy. Prečo?
Bolo na to viacero dôvodov, jedným z nich aj skutočnosť, že som sa chcela vrátiť bližšie domov. V Anglicku som mala pocit, že som ďaleko od rodiny. A strašne mi chýbalo môcť len tak vyjsť na večeru s tatom alebo s bratom. Plus všetci bratranci sa presťahovali späť na Slovensko z Londýna.
Ale svoj podiel na tom mala aj firma Bluewolf, v ktorej pracujete.
Bolo to spojené rozhodnutie. Rodina bola kľúčová, na druhej strane som nechcela odísť z firmy. Tak som ich oslovila, či by nechceli niečo robiť v strednej Európe. A oni na to, že už sme o tom rozmýšľali, tak poďme do toho. Zvažovali sme Košice, Žilinu, Bratislavu, Brno a Prahu. Urobili sme si prieskum, aké sú požiadavky pre zamestnávateľov, a vyšlo nám, že najlepší trh pre nás bude Praha. Pretože je trošku lacnejšia...
Ako Bratislava?
… áno, je to stále česká koruna verzus euro. Ale obracali sme to zo všetkých strán, náš šéf sa stretol aj s otcom, lebo on nás stále presviedčal, aby to bolo Slovensko. V istých ohľadoch by bolo možno lepšie tým, že by meno pomohlo prilákať ľudí. Ale rozhodnutie sme urobili s ohľadom na, čo bude najlepšie pre firmu. Pre náš odbor, teda IT, je oveľa väčší trh Praha a Česko. A je ľahšie stiahnuť ľudí z Bratislavy do Prahy ako naopak.
To pre nás neznie práve lichotivo. A čo Košice? Tam sa v posledných rokoch kreuje silná IT komunita?
To je pravda, na druhej strane tam ide aj veľa firiem, lebo je to lacnejší trh. Ale je malý. To, že je tam viac nadnárodných firiem oveľa väčších ako my, by však pravdepodobne znamenalo, že by nám kradli všetkých ľudí, ktorých by sme chceli. To isté je s Brnom, je to lacnejšie, sú tam super školy, ale ten trh je malý a opäť je ťažké pritiahnuť ľudí z Bratislavy do Košíc alebo z Prahy do Brna.
Takže pragmatické rozhodnutie. Vrátili ste sa teda najmä kvôli rodine, na druhej strane, nebáli ste sa straty súkromia? Predsa len, Natália Kisková v Londýne je menej nápadná ako v Prahe.
Veď vidíte, aj vy ste tu, takže strata súkromia hrozí (smiech). Anonymita bola veľký faktor a dlho som nad tým rozmýšľala, či sa mi oplatí prísť naspäť. Tým, že som normálny mladý človek, ktorý si chce niekedy aj vyjsť von, tak bolo dosť rozhodujúce, ako mi to ovplyvní život. Na druhej strane, už mám 25 rokov a povedala som si, že rodina je prednejšia ako všetko. A na Slovensku ma zase až tak veľa ľudí nepozná.
Naozaj?
No v Bratislave sa s tým stretávam, že ma ľudia spoznávajú. Ale mimo Bratislavy kým niekto nepočuje moje priezvisko, tak nemá ani šajnu, kto som. A v Prahe je to naozaj minimálne. Jedine, keď som si pozerala byt a videli priezvisko. Ale tiež im trvalo dlhšie, kým si uvedomili, kto som. Najmä sa nevolám Andrej Kiska ako môj brat, mám to teda o niečo jednoduchšie (smiech). Takže strata anonymity v konečnom dôsledku nie je až taký veľký problém, ako som si myslela.
Nový HN magazín je každý piatok (výnimočne dnes, 31.12.) vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Brat s tým má väčšie problémy? Je pravda, že on sa na vášho otca aj dosť podobá...
Brat nebol až taký medializovaný ako ja, takže to nebol problém. Navyše si vybudoval kariéru už predtým, ako otec kandidoval a stal sa prezidentom, takže túto skutočnosť nevnímal negatívne, skôr ako fakt. Jednoducho je synom prezidenta a už sa stalo, že moderoval konferenciu, kde vystupoval aj otec a bolo to milé a vtipné. Pre oboch to bol zážitok, že môžu byť spolu na javisku a rozprávať. Tým, že majú aj podobný hlas, ich bavilo, ako na to reagujú ľudia v obecenstve.
Takže ste sa nevrátili preto, aby ste mohli v prípade potreby „zaskočiť“ v rámci protokolu?
Vôbec. Otec ma v tomto nepotrebuje, je veľmi šikovný a zvláda to bravúrne.
Nikto z jeho tímu vás v tomto ohľade neoslovil?
Nie, aj keď na začiatku sa možno hovorilo o tom, že by bolo fajn, keby mal po boku nejakú ženu. No myslím, že to nie je vôbec potrebné.
Ani vy ste mu to neponúkli?
Rozprávali sme sa o tom ešte pred voľbami. Robila som mu garde preto, lebo ma o to požiadal. A keďže nie je nejako ústavne dané, že musí mať na oficiálnych akciách po boku ženu, tak sme to po voľbách už neriešili. Aj z hľadiska toho, že ja mám svoju prácu a svoj privátny život. Dohodli sme sa, že radšej budeme chodiť na večere spolu sami dvaja než na oficiálne večere.
Takže sa necítite prvou dámou či prvou dcérou, ako vás pasovali krátko po voľbách?
Myslím, že sa to skončilo po inaugurácii. Otec nastúpil do funkcie a začal si robiť svoju prácu. A ja som sa vrátila do funkcie dcéry. To je moja jediná „funkcia“.
Lebo napríklad české médiá vás označovali ako slovenskú Kate Zemanovú.
My sme to už naozaj potom neriešili. Iba pred voľbami, lebo otec v tom bol nový, tak aby mal podporu. Aby nemusel najmä počas volebných nocí všetko robiť sám, lebo toho bolo strašne veľa. Teraz má svoj vlastný tím, ktorý mu pomáha. Moja pomoc je už len súkromná, že sa stretneme, dáme si dobré jedlo a porozprávame sa.
Vy ste však počas volieb boli nielen jeho podporou, ale vraj aj kritikom. Platí to stále?
To sme si navzájom. Sme všeobecne veľmi kritická rodina a dávame si pozitívnu aj negatívnu kritiku. Otec mi radí v mojej práci aj súkromnom živote a tiež sa bavíme o jeho aktivitách. Určite, keď má zlý príhovor, tak mu vravím, tato, čo to bolo... a on, no veď dobre, ale bolo teplo, tak čo som mal robiť (smiech). Takže porozprávame sa o tom, ale skôr s humorom. Naozaj to nemá jednoduché a jediné, čo nechcem, aby som mu bola ďalšou záťažou.
A je niečo konkrétne, čo ste mu radili počas kampane a aj to dodržal?
Nespomeniem si na nič zásadné. Možno to, že spočiatku používal množstvo zdrobnenín, to mal ešte z Dobrého anjela, kde sa stále bavil s deťmi. Myslím, že to som mu neraz povedala, aby sa už zbavil obláčikov a slniečok... a to mám pocit, že zmenil.
Zmenila vás nejako jeho funkcia?
Dávam si viac pozor na to, čo robím, ako sa správam.
Takže ste opatrnejšia?
Absolútne, lebo čokoľvek sa stane, tak z toho môže byť mediálny boom a môže to urobiť zle nielen jemu, ale aj mne. A nemusí to byť ani niečo vyslovene negatívne, ale aj rôzne špekulácie a podobne. Samozrejme, stretávame sa menej ako pred voľbami, čo nám trošku pozmenilo vzťahy v tom, že si hľadáme ten čas, keď sa môžeme stretnúť. A musíme to plánovať dopredu. A čo sa na mne zmenilo? Skôr som dospela.
V akom zmysle?
Keď boli voľby a veľká medializácia, tak ma to naučilo lepšie sa vyjadrovať, zlepšila som si slovenčinu. Osobnostne sa pridala asi len tá opatrnosť a trošku strach z toho, čo sa môže stať.
Badáte, že to zmenilo aj otca? Ja som ho párkrát stretla aj pred zvolením a zdá sa mi, že prišiel o takú tú bezprostrednosť.
Určite je diplomatickejší, ale to vyplýva z funkcie. Už je prezident, nie podnikateľ a filantrop. Taktiež si myslím, že zvážnel. Uvedomil si, aká ťažká je tá pozícia a ako málo má právomocí. Trápi ho, že nemôže meniť veci tak, ako si myslel. A keď sa človek trápi, je smutnejší, vážnejší a je to na ňom vidieť. Na druhej strane ho to utvrdilo, je taký odhodlanejší a vie, že musí makať a musí zatlačiť na isté názory, aj svoje, aby ich presadil a aby to bolo počuť po Slovensku. Takže keď napríklad vie, že ide proti názoru väčšiny Slovákov, no on v to verí, tak ide za srdcom a nedá sa ovplyvniť vôbec ničím. Ale taký bol vždy, keď si povedal, že ide zmeniť Slovensko ako prezident, tak na tom makal. A už keď je prezident, tak sa snaží Slovensko meniť, aj keď má pomerne malé kompetencie.
Ale o tom, že nebude mať veľké právomoci, vedel, musel vedieť...
… to je akoby ste išli na operáciu a viete, že môžu nastať nejaké situácie alebo komplikácie. No stále dúfate, že to môže byť iné. Samozrejme, vedel, do čoho ide, ale každý je v istom duchu a zmysle optimista a dúfa, že bude môcť urobiť predsa len trochu viac. A otec je optimista a išiel do toho s tým.
Zostáva mu optimizmus aj po takmer roku a pol vo funkcii?
Vážne je to len toľko, mne to pripadá ako minimálne dva roky (smiech). Myslím si, že áno. Trochu zatrpkol, ale on naozaj maká srdcom, a preto ho podľa mňa ľudia volili a preto mu verili. Lebo keď sa usmeje, vidieť tam srdce a charizmu. A aj keď sa mu až tak nedarí zmeniť niektoré veci, vie na ne aspoň poukázať. Je podstatné, že vyjadruje svoj názor ako líder krajiny.
Rozprávali ste sa už aj o tom, čo bude po skončení funkčného obdobia?
To je ešte strašne ďaleko. Myslím, že on nad tým v hlave určite uvažuje, ale nedáva to najavo.
Takže na otázku, či bude kandidovať opäť, sa vás budem zbytočne pýtať.
On to berie tak, že nevie, čo sa stane zajtra, nieto o tri roky. To je jeho mentalita, zbytočne nepredbieha.
A vy by ste boli radšej, aby sa to skončilo alebo naopak?
Je to jeho práca a on si musí sám vybrať. On neposedí a ide si za tým, čo ho baví. Takže ak to bude chcieť robiť ďalej, nech to robí. Ak nie, nech robí niečo iné, čím môže aj ďalej pomáhať tejto krajine.
Keď oznámil kandidatúru, vy ste mali už vlastnú kariéru a život v Londýne. Aká bola vaša prvá reakcia, keď vám to oznámil?
Najskôr sme sa na tom smiali, lebo jeho šanca vyhrať bola vtedy ani nie stotinu percenta. Bolo to možno o splnení jeho sna. Keď to začalo naberať na obrátkach a rozprávali sme sa častejšie, už sme sa s tým zmierili. Vybral si niečo, čo bude mať efekt na rodinu a na všetkých blízkych. Poradil sa s nami, niektorí povedali áno, niektorí nie. No keď vám niekto povie, že chce pomôcť krajine, tak ja ako jediný človek nemôžem ísť proti tomu. Som len jeho dcéra, ktorá ho bude podporovať za každých okolností.
Keby ste povedali nie, myslíte si, že by to niečo zmenilo?
Myslím, že by sme sa o tom viac rozprávali. A asi by sa mi viac snažil poukázať na plusy aj mínusy. Keby som nesúhlasila, asi by som zostala v Londýne. Ale on sa veľa radil ešte predtým, ako vôbec niečo oznámil. A už prišiel s tým, že vedel argumentovať na všetko. Je veľmi dobrý biznismen a vie sa dobre predať (smiech).
Vráťme sa trochu k vám. Spomínali sme už Londýn, tam však viedla cesta cez vysokú školu v Bostone. Prečo Amerika?
My sme s bratom obaja boli rok na strednej škole v Amerike. Robili sme program zvaný IB, ktorý keď dokončíte, tak máte kredity, aby ste mohli ísť na vysoké školy. No nie sú uznávané u nás, ale v USA a Veľkej Británii. To bol prvý dôvod, že keď si viem skrátiť vysokoškolský život, tak prečo nie.
Veľa mladých ľudí si chce študentský život skôr predĺžiť.
Ja som chcela pracovať. Druhá voľba bola, že na Slovensku máme veľmi dobré technické školy, ale nie až také dobré finančné a biznisové ako v Amerike. Ak by som chcela zostať na Slovensku, tak by ma bavil vývoj, výskum alebo niečo podobné. Ale preto, že nemám až také technické zručnosti, nevedela som celkom, čo chcem študovať. Na Slovensku je ťažké ísť študovať len tak niečo a potom si vybrať odbor. Ja som šla študovať biznis a potom som si vybrala financie a manažment. Takú príležitosť som na Slovensku nemala. Taktiež som dostala štipendiá. A mala som osemnásť a chcela zažiť veľký svet, hlavne ísť do New Yorku.
Do New Yorku vás však nezobrali.
Ale potom sa mi splnil sen a išla som tam pracovať pre túto firmu, takže som v New Yorku žila aspoň pár mesiacov.
Zakotvili ste v IT, nie je vám spätne trochu ľúto, že ste predsa len nevyštudovali tento odbor?
Úprimne, keby som bola vývojárka, tak mám život najkrajší, lebo sa s tým dá toľko robiť. Ale nemyslím si, že mám až také logické myslenie, aby som to zvládla. A veľmi rada pracujem s ľuďmi, čo by mi na developerskej strane chýbalo.
Na Slovensku vystupujete v aktivite Aj ty v IT, ktorá podporuje ženy v IT. Ako konkrétne?
Vysvetľujem im, že nie každá žena musí byť kóderkou alebo vývojárkou na to, aby pracovala v IT. Lebo je sto iných povolaní, ktoré sú takisto hľadané a rovnako dobre platené. A dá sa v nich uplatniť aj sociálny aspekt.
Majú Slovenky alebo Slováci celkovo v tomto ohľade potenciál?
Určite, lebo sú aj ľudia, ktorí skončia napríklad ekonomickú univerzitu, ale majú trošku prehľad v IT, vedia čo je cloud, CRM alebo IRP. A potom už človek pokojne môže uvažovať nad prácou v IT odbore.
Vy ste to vedeli predtým, ako ste nastúpili do firmy?
Nemala som ani šajnu (smiech). Bluewolf má to plus, že dáva ľuďom šancu na základe osobnostného vyžarovania, nemusíte byť hneď od začiatku expert. Oni vás už zvyšok naučia.
Boli ste tam v rámci stáže, čo vás presvedčilo, aby ste zostali?
Mala som dve ponuky, do finančnej investičnej banky a potom do Bluewolfu. V jednej firme boli starší ľudia v oblekoch a v druhej mladí ľudia, ktorí mali pivo na stole a boli všetci kamaráti. Keď som tam vošla, všetci sa spolu bavili ako tím a to som chcela aj ja. I keď v banke by som mala stokrát vyšší plat.
Čo máte v rámci firmy v Česku a na Slovensku na starosti?
Moja oficiálna pozícia je growth manager, založila som a rozbehla to tu od základov. Od toho, že som našla priestory, právnické firmy, advokátske a paywall firmy, že robím recruitment a tréningy na vysokých školách, lebo hľadáme najmä študentov a čerstvých absolventov. Tiež robím rozhovory a sales, stretávam sa s potenciálnymi klientmi a predávam nás ako Bluewolf. Plus mám ešte projekty, ktoré manažujem online, jeden v Anglicku a jeden v Nemecku.
To je celkom dosť. Kam by ste sa chceli posunúť?
Mohla by som rásť smerom k postu výkonnej riaditeľky pre tento región. Ale ja sa chcem zatiaľ uberať skôr smerom k obchodu, takže možno ako budúca obchodná riaditeľka.
Stretávate sa v práci s problémom veku, možno pohlavia...
.. .a mena? V Anglicku a Amerike nie, tu je to trošku problém. Ale naučila som sa urobiť si sama zo seba žart. Hneď keď vojdem na stretnutie, tak poviem, áno, vyzerám síce akoby som vyšla práve zo školy. Ale vyskúšajte si ma, pýtajte sa ma, a ak budete mať pocit, že neviem, o čom rozprávam, pokojne s vami bude komunikovať niekto iný. Vtedy ľudia zvážnejú a väčšinou sa mi podarilo presvedčiť ich. Vek viac určite cítiť na Slovensku a v Česku ako v zahraničí. Aj preto príde od januára kolega, ktorý má vyše tridsať a budeme chodiť na mítingy spolu. Čo sa týka mena, skôr sa stretávam s tým, že sa so mnou chcú mnohí stretnúť len kvôli priezvisku.
Je perspektíva, že by ste sa vrátili natrvalo na Slovensko?
Určite. Je pravda, že si to zatiaľ neviem napríklad v Bratislave predstaviť, ale nikdy nehovorte nikdy. Mám Bratislavu veľmi rada, mám tam veľa kamarátov, rovnako aj Poprad, tam je zas rodina. A z Prahy je to do oboch veľmi blízko.
V Poprade ste vyrastali, vraj ste svojho času jazdili v jednom oddiele s našou súčasnou lyžiarskou jednotkou Adamom Žampom.
Áno, je to kamarát, poznáme celú ich rodinu. Keď sme chodili na výjazdy do Rakúska, tak niekedy oni brali mňa, niekedy sme my brali Adama, vzťahy boli kedysi veľmi blízke. My sme sa potom presťahovali do Bratislavy, ale stále si cez Facebook píšeme a aspoň si pogratulujeme, keď sa niečo niekomu podarí.
Stále športujete?
Lyžovanie bol môj primárny šport, desať rokov som sa mu aktívne venovala. Popritom mamina aj tatino chceli, aby sme sa vyvíjali aj v iných športoch, tak sme hrávali tenis, golf, jazdili na koňoch, chodila som na spoločenské tance aj na hip-hop a basketbal. Teraz v Prahe chodím skôr hrávať bedminton alebo tenis. A každý rok jazdíme s maminou na rodinnú lyžovačku. Ale už je to také pohodové, žiadna drezúra od trénerov.
Keď spomínate drezúru, vraj ste mali ako deti pomerne prísny režim – pred ôsmou v posteli, žiadna televízia...
Mali sme po škole ešte aj angličtinu a nemčinu plus veľa úloh, okrem toho sme lyžovali. A keď sme ráno o šiestej chodili na tréning, tak áno, bol to tvrdý režim, ale myslím si, že bez toho by sme s bratom neboli tam, kde teraz. Ako dieťa som to nemala rada, veľmi som závidela, že všetci hrajú schovku, aj keď je tma, a my sme museli ležať v posteli. Ale keď to teraz porovnám, musím rodičom poďakovať, lebo sme to sami dotiahli dosť ďaleko. Bez pomoci rodičov, no len vďaka tomu, že nás tak vychovali.
Čím vás inšpirujú?
Mamina pôsobí vo finančnom poradenstve, učí angličtinu a pomáha mladým ľuďoch chodiť na výmenné pobyty na stredné školy do zahraničia. Beriem si z nej inšpiráciu z toho, ako sa o nás starala, čo pre nás obetovala. Mamina je vzor, ako byť dokonalá matka, kým otec je inšpirácia ako zachraňovať krajinu (smiech). A ako pomáhať ľuďom.
Ako znášala medializáciu ona?
Asi tak ako každý z nás. Nie je to jednoduché, ale zvykla si. Hoci tam bolo aj veľa negatívnych vecí, robí všetko pre nás deti, podporuje nás. A podporuje aj otca a to, čo si on vybral ako cestu.
Vy ste sa postavili za otca aj verejne. Jeho súčasná manželka to zobrala opačným smerom. Aký je váš názor?
Vystúpila aj ona, veď prišla na inauguráciu. Ale myslím, že to spravila správne. Má dve malé deti, ktoré chce vychovávať. Neviem to možno ešte teraz posúdiť, ale keby som bola mama, tak sa zachovám asi rovnako.
Ste v kontakte?
Celá rodina sme v kontakte.
Načali sme opäť trochu voľby, čakali ste, že otec porazí Roberta Fica s takým veľkým náskokom?
V prvom kole sme naozaj nič nečakali. Vedeli sme, že mal dobré preferencie, ale mohlo sa stať čokoľvek. A druhé kolo bolo pre mňa úprimne prekvapivé. Otcov tím mal určite nejaké predbežné výsledky, ale ja som tam celý čas pobehovala medzi ľuďmi a vôbec som netušila, ako to dopadne.
Počas predvolebnej kampane bol v diskusiách atakovaný zo strany ostatných kandidátov...
... vidíte, ja som už všetko zabudla...
... čo s týka podnikania. A tiež padali poznámky na údajnú blízkosť vášho otca so scientologickou cirkvou. Ako ste toto vnímali?
Musela som si vygoogliť, čo presne sú to scientológovia. Lebo jediné, čo som vedela, bolo, že s tým má niečo Tom Cruise (smiech). Ale vážne, pre nikoho z rodiny nebolo ľahké počúvať veci, ktoré buď neboli pravda, alebo boli také prevrátené, aby vyzerali negatívne. Bolo to veľmi ťažké a viem, že som sa potom už snažila nečítať si komenty v diskusiách.
A otec to ako podľa vás zvládal?
Na začiatku zle, ale potom už bol vytrénovaný a vedel adekvátne reagovať. Vtedy som bola naňho hrdá a pred telkou som povzbudzovala, no poď, daj mu, daj mu. Nikomu z rodiny to nerobilo dobre. Veľakrát som mu volala, ako sa cíti. On vždy povedal, pozri, ty vieš, aká je pravda. A toto je práca, ktorú musím dokončiť.
Nekonfrontovali vás s niečím podobným, keď bol ešte podnikateľ?
Na začiatku Dobrého anjela boli nejaké diskusie, ale keď tam dal peniaze, ľudia uverili, že to robí s dobrým úmyslom. Ja ako dieťa som nikdy od nikoho nepočula, že by bol úžerník alebo niečo podobné.
Ani vás nikto neoznačoval ako dcéru bohatého podnikateľa?
Kým sa nestal prezidentom, nikdy som nemala pocit, že by bol otec extra bohatý alebo extra niečo. Až keď sa to začalo vyťahovať pred voľbami. My sme mali pri peniazoch veľmi striktný režim.
Aké ste mávali vreckové?
Ježiš, neviem, asi žiadne. Keď som potrebovala, tak som si vypýtala. Na strednej asi nejaké minimálne a potom na vysokej škole šla časť výdajov zo štipka a časť mi platili rodičia, takže som sa snažila míňať čo najmenej.
Neľutujete niekedy, že vyhral on?
Vôbec. Lebo vidím, že Slováci sa v poslednom čase konečne začínajú dívať na Slovensko pozitívne, hlavne mladí ľudia. A hovoria, že konečne je v úrade niekto normálny, čo maká a poukazuje na veci.
Váš brat v jednom rozhovore povedal, že kandidatúra vášho otca bol jeho najväčší charitatívny čin jeho života. Vnímate to rovnako?
(smiech) Predstavte si, že máte normálny život, nejaké tie peniažky, všetko ide fajn a zrazu všetci riešia všetko. Od dovolenky po to, čo máte oblečené, ako sa potíte, ako sa rozprávate, s kým sa rozprávate a kedy. Určite je to veľká jeho charita a aj charita celej našej rodiny. Nie je to len on, ale každý z nás, ktorý si to prechádza s ním. Museli sme niečo obetovať a niečo sme stratili. Ale možno sme niečo aj získali. Určite to z jeho strany bol veľký čin, naozaj on maká, aj keď spí.
Pomohlo vám niekedy meno Kisková? Alebo možno ublížilo?
Určite mi to otvára dvere, stretávam sa so zaujímavými ľuďmi, lebo ma pozývajú na rôzne akcie, kde by ma len ako Natáliu nezavolali. Ale rovnako funguje ako zatvárač dverí. Pár kamarátov som kvôli nemu stratila a pár ľudí som získala. A skoro som nedostala kvôli nemu byt, lebo pán sa bál, že mu tam príde nejaká kontrola (smiech).
Kto je Natália Kisková
Je dcérou prezidenta Andreja Kisku z prvého manželstva. Vyštudovala financie a manažment na Northeastern University v Bostone. Niekoľko rokov pôsobila v Londýne v IT spoločnosti Bluewolf, pre ktorú tento rok rozbieha pobočku v Prahe s dosahom na strednú a juhovýchodnú Európu. Na Slovensku je tiež tvárou projektu Aj ty v IT, ktorá pomáha ženám presadiť sa v oblasti IT. Jej brat Andrej sa venuje vyhľadávaniu úspešných start-upov pre spoločnosť Credo Ventures.