Skutočný korporátny líder večer pestuje svoje „líderzručnosti“ čítaním manažérskej literatúry. Polovicu noci vypisuje na sociálne siete statusy, ako motivovať svojich kolegov. A ráno podráždený z nedostatku spánku zhuláka prvého podriadeného, čo stretne v open space. Ideálne pred všetkými.
Dosiahnuť vysoké postavenie v korporácii vás poznamená do takej miery, že je na mieste otázka, či sa vám to oplatilo. Nejde len o vysoký príjem, presun z open spacu do vlastnej kancelárie alebo o možnosť kedykoľvek si vylievať podráždenie z nedostatku spánku na podriadených. To je celkom fajn. No pocit vlastnej dôležitosti cielene vrastá do mozgovej kôry.
Symptómy? Predovšetkým paranoja. Každá úloha, ktorú podriadený nespraví podľa lídrových predstáv, je útok na jeho postavenie. Preto väčšina pohovorov s lídrom nad nedotiahnutou úlohou obsahuje vetu: „Ako ja potom vyzerám, … “
O slove lídra sa nediskutuje. Minimálne nie pred lídrom. Pretože nesúhlas (obzvlášť na verejnosti) je vedomé podupávanie majestátu.
Najhoršie je, že sa skutočný líder vo vás časom dokáže prejaviť aj mimo chránenej dielne, ktorú riadi. Symptómy ostávajú. Len sú doplnené tým, že sa musí predstavovať.
Lídri tak ničia život predovšetkým čašníkom. Vždy sú v drahom obleku. Na bare si objednajú zásadne tú najdrahšiu whisky, aby si ju obratom zmiešali s kolou. No ich najvýraznejší znak berie ohľad aj na ľudí so slabým zrakom. Líder ich varuje výstražnou vetou: „Viete, kto ja som?“ Otázkou, na ktorú odpoveď už dávno poznajú práve jeho podriadení.
Skutočnými lídrami sú najčastejšie päťdesiatnici, ktorí pred dvadsiatimi rokmi ovládali štyri anglické slová (dog, cat, car, money) a spravili kariéru v práve prichádzajúcej nadnárodnej spoločnosti. Vďaka čomu sa ich slovná zásoba zdvojnásobila. Pribudli slovíčka (the leader´s skills, motivation, challenge...).
No skutočný líder môže byť aj výrazne mladší. Stačí, aby sa mu nečakane rýchlo ukojili jeho ambície. Obzvlášť jedna. Ukázať (napríklad celému Trebišovu), že je úspešný. Aby aj doma vedeli, kto je on.
