„Konečne je piatok.“ Osvojte si túto vetu, ak chcete pracovať v nadnárodnej korporácii. Budete ju používať na cigarete pred budovou, vo výťahu, na obede či v kuchynke. Skrátka na všetkých miestach, kde zamestnanci nadnárodných spoločností musia obnažiť svoju kolegialitu až na kosť. A zároveň obetovať zmysluplný dialóg na oltár takzvaného smalltalku. Teda rozhovoru o ničom s ľuďmi, ktorí vás absolútne nezaujímajú.
Malý piatok, láme sa to
Len ťažko existuje zbytočnejšia fráza ako konečne je piatok. Asi preto sa jej darí len na miestach, kde originalita a vtip nie sú práve vítané. Inými slovami, v nadnárodných spoločnostiach. Veta je pozoruhodná len v jednom momente, keď ju preložíte do bežného jazyka. Vtedy by znela asi takto: „V podstate s tebou musím hovoriť, keď tu už tak stojíme. No len preto, aby nebolo trápne ticho. A keďže si mi inak úplne ľahostajný, nič o tebe neviem, ani o tebe vedieť nechcem, tak ťa poteším úplne banálnou informáciou. Je piatok.“
Rovnako možno preložiť i ďalšie frázy. Vo štvrtok – je malý piatok. V stredu – už sa to láme. V pondelok (obzvlášť pozoruhodné) – zas je pondelok. Asi preto sa tento typ smalltalku nazýva aj týždenníček.
Rebríček zla
Ak by niekto spravil rebríček tých najhorších vecí na korporáciách, víťaz by vás asi neprekvapil. Neboli by to ani nezmyselné pravidlá, ani zdĺhavé procesy či absolútne nelogický systém fungovania. Nevyhrala by ani administratíva, ktorá sa z nástroja na dosiahnutie výsledku vyvinula v jediný preukázateľný výsledok.
Najhoršia vec na korporáciách predstavuje skutočnosť, že sú tam s vami aj stovky ďalších pacientov, ktorých nemáte šancu poznať. A čo je horšie, musíte s nimi sem-tam neformálne komunikovať, čo nebýva jednoduché. Pričom na niektorých je na prvý pohľad zrejmé, že ide o mentálne inovatívnych jedincov.
Ak ste niekedy pracovali alebo pracujete v korporácii, viete, o čom hovorím. V nadnárodných spoločnostiach sa psycho- a sociopatom vyložene darí. A komunikovať s ľuďmi, s ktorými máte spoločné maximálne tak výťah a návyk na nikotín, je preto peklo. Stáť ticho vedľa seba je trápne a nekolegiálne. Rozprávať sa o svojich osobných veciach je však ešte trápnejšie a ešte nekolegiálnejšie. (Neveríte? Skúste poloznámemu kolegovi vo výťahu porozprávať o tom, ako sa neviete zbaviť ekzému v podpaží). Teda neostáva nič iné, len siahnuť do najväčších hlbín banalít a spustiť smalltalk. Teda všeobecné konštatovania, ktoré adresujete ľuďom, o ktorých nič netušíte, no mohol by sa z nich potenciálne vykľuť pološialenec. Vďaka bohu, že už je piatok.
