Ak sa niečomu v nadnárodných spoločnostiach darí, tak sú to dve duševné úchylky. Konkrétne paranoja a hystéria.
Bez východiska
Začnime tým príjemnejším, paranojou. Ak ste krysa trpiaca týmito následkami dlhoročného života v koporácii, prejavujete sa jednoducho. Čokoľvek sa deje, deje sa s jediným cieľom – ublížiť vám. Kolegovia sa bavia na káve, jednoznačne na váš účet. Na mítingu sa rozdeľujú next stepy, tak len preto aby poukázali na vašu neschopnosť. A v neposlednom rade, akékoľvek nevinné vyjadrenie podriadeného či kolegu na rovnakej pozícii obsahuje hrozbu. Aj keď povedal len Dobré ráno.
Prečo sa práve paranoji tak darí v open spaceoch nadnárodných spoločností? Odpoveď je jednoduchá. Ak ste v korporácii príliš dlho, dostávate sa medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane, čoraz viac svoju prácu neznášate. Môžete sa síce presúvať v rámci oddelení, ale len preto, aby ste zistili, že všade je to rovnaké. Ak nie horšie.
Na druhej strane, väčšina korporácií pri odmeňovaní zohľadňuje dĺžku pôsobenia podriadeného v štruktúrach firmy. A kariéru často zaisťuje len to, že ostatní v správny čas odchádzajú. A vy zostávate.
Teda bez ohľadu na výsledky, plat vám rastie v pravidelných intervaloch. V tom sa skrýva základné úskalie. Hľadať si nové miesto, no s porovnateľným objemom práce, ale s rovnakým alebo vyšším príjmom je v určitom momente viac ako náročné. A teda, čím dlhšie pracujete pre korporáciu, tým viac sa z nej túžite dostať. No zároveň si začínate uvedomovať, že nemáte kam ísť. Aspoň nie bez zásadných obetí.
Ďalší krok je tak logický. Ako vaša motivácia klesá, tak rastie strach o miesto. A nakoniec sa všetko logicky premietne do jediného možného výsledku. Do zvláštnej korporátnej paranoje. Teda pocitu, že vás niekto chce pripraviť o miesto, ktoré v zásade neznášate. A to je dosť úchylné na to, aby sa to nepodpísalo na duševnom zdraví.
Výbuchy emócií
Korporátna hystéria má síce rovnaké korene, no absolútne odlišné prejavy. Kým paranoidné krysy sú spravidla utiahnuté a snažia sa byť neviditeľné, hysterickí účastníci open spaceu majú presne opačné nutkanie. Kedykoľvek sa pred nimi zobrazí nejaký problém, emotívne vybuchnú. Niekto im protirečí? Výbuch. Na čas sa im nedodal podklad? Výbuch.
Nečakaná situácia? V ich duši nastane absolútna panika. Porovnateľná maximálne tak s vplyvmi zatmenia slnka na krúžok čakateľov apokalypsy. A nasleduje výbuch. Práve v tom je ich pôsobenie horšie ako u paranoidných typov. Paranoidní kolegovia trpia potichu. Hysterickí potrebujú publikum. A nič neznepríjemní život v korporácii viac ako nekontrolované výbuchy emócii tri priehradky od vás.
