Británia bola 19. septembra zhypnotizovaná donekonečna opakovanými zábermi z Basry, kde z obrneného vozidla Warrior vyskakoval horiaci vojak a dav rozvášnených Iračanov ho chcel lynčovať. Všetko sa to udialo počas jedného z najbizarnejších dní počas troch rokov prítomnosti britských jednotiek v Iraku, keď velitelia rozhodli, že Briti oslobodia dvoch svojich vojakov spoza mreží a prebúrali múr väznice. Po incidente si doma všetci vydýchli, podľa oficiálnych správ utrpeli britskí vojaci iba ľahké zranenia. Ako nedávno informoval denník Independent, nie je to celkom tak. Horiaci muž na fotografii bol seržant George Long, ktorého zranenia naozaj neboli vážne. Verejnosť sa však nedozvedela, že v tom istom čase bol vo vozidle v plameňoch ešte niekto iný. Bol to najmladší príslušník jednotky, iba devätnásťročný Karl Hinett. Ten zostáva aj po štyroch mesiacoch od udalosti v nemocnici. Má vážne popáleniny na 37 percentách tela, a ako uviedli jeho spolubojovníci, ktorí ho videli len nedávno, podľa tváre ho skoro nespoznali.
Britský minister obrany krátko po incidente vyhlásil, že žiaden z vojakov sa vážne nezranil a všetci sa čoskoro vrátia k svojim povinnostiam. Zároveň tvrdil, že išlo len o malý incident. Nič z toho nie je pravda, namiesto oficiálnych dvesto Iračanov sa podľa vojakov zúčastnila protestu takmer tisícka ľudí, nasadených bolo dvesto britských vojakov a nepokoje trvali celý deň, počas ktorého bolo zastrelených deväť Iračanov a tri vojenské vozidlá skončili v plameňoch. O Hinettovom vážnom zranení sa nedozvedeli ani mnohí jeho spolubojovníci zo Staffordshirského regimentu. Jeden z nich povedal, že bol šokovaný, keď nedávno pri návšteve iného kamaráta v nemocnici v Birminghame do Hinetta nedopatrením vrazil. Ten podľa svedectva vojaka nemá žiadne nozdry, obočie, jeho pery sú zdeformované, pokožka na celej tvári zhorená. Ako sa vyjadrili jeho príbuzní, naďalej však zostáva lojálny voči svojmu regimentu a je armáde vďačný za vysokú úroveň zdravotnej starostlivosti.
Zatiaľ čo bola smrť 98 britských vojakov v Iraku starostlivo zdokumentovaná, o vyše štyroch tisíckach vojakov, ktorí museli byť prevezení späť do Británie, sa veľa nehovorí. Ministerstvo obrany dokonca tvrdí, že väčšina z nich bola prevezená nie kvôli úrazom, ale kvôli chorobám. Ako však povedal otec jedného zo zabitých vojakov, ľudia by si mali uvedomiť, že nejde iba o 98 mŕtvych, ale aj o mnoho veľmi vážne zranených, ktorých nazval zabudnutými vojakmi irackej vojny. Mnohí prišli o zrak, končatiny, majú poškodený mozog alebo sú pripútaní na invalidný vozík. Omnoho vyššie straty na životoch, keď počet mŕtvych v októbri prekročil hranicu dvoch tisíc, a omnoho viac zranení je na americkej strane. Aj kvôli dlhoročnej starostlivosti o vojnových veteránov sa podľa ekonómov náklady na irackú vojnu vyšplhajú na mnohonásobok toho, čo odhadovali vládni odborníci.
Už na jeseň armádne zdroje uviedli, že britské jednotky sú demoralizované a kvôli tomu, že čelia veľkému nebezpečenstvu, mnohí radšej opúšťajú jej rady. Podľa výskumu medzi irackým obyvateľstvom až šesťdesiat percent z nich schvaľuje útoky na britské a americké okupačné jednotky, menej než jedno percento sa domnieva, že ich vojenská prítomnosť v krajine prispieva k väčšej bezpečnosti. ,,Stratená bitka o srdcia a mysle," komentoval to jeden denník. Motiváciu mnohých mladých mužov zo Západu vydať sa do Iraku vystihol unesený reportér Guardianu, ktorý po prepustení zo zajatia uviedol: ,,Snažil som si spomenúť, prečo som sa do Iraku vydal pracovať: zvedavosť, ctižiadosť a rozpad osobného vzťahu."