Hľadaniu života mimo našej planéty sa nevenujú iba naivní amatéri, od septembra ho môžu záujemcovia študovať a na univerzite v Glamorgane v južnom Walese. Prvý takýto britský odbor ponúka štúdium astrobiológie, tak nazvali toto zameranie.
Centrum pre astronómiu a vedecké vzdelávanie pripravilo kurz s prednáškami, ako skúmanie oblohy, zoológia stavovcov, veda média či život vo vesmíre. Trojročné štúdium, o ktoré je mimoriadny záujem, bude okrem iného zahŕňať aj populárnu kultúru. Podľa prednášajúcich majú filmy ako E.T. alebo Blízke stretnutia tretieho druhu svoje miesto, pretože mali vplyv na vedcov zaoberajúcich sa hľadaním mimozemského života.
"Vo vesmíre je viac hviezd než zrniečok piesku na všetkých pozemských plážach," hovorí profesor Brake, pôvodca celého projektu. Nedávno mal prednášku o histórii astrobiológie v londýnskom Národnom vedeckom múzeu, kde otvorili výstavu o mimozemšťanoch. Publikom bolo štyristo detí oblečených v kostýmoch mimozemšťanov.
Profesor Brake odmieta názor, že by odbor otvorený aj pre zapálených amatérov a priaznivcov sci-fi znižovali stupeň náročnosti a intelektuálny obsah. Záujem ľudí je podľa neho veľmi vážny a seriózne skúmanie niektorých tém bolo neraz podnietené vďaka popkultúre. Potvrdzuje to aj spisovateľ a publicista Arthur C. Clarke, podľa ktorého sa sci-fi neraz mení na realitu, stačí, keď sa dostatočne venujeme podnetom, ktoré nám ponúka.
Keď v roku 1969 Neil Armstron ako prvý človek kráčal po Mesiaci, autori sci-fi tam už boli v podstate dvetisíc rokov. História je podľa Clarka však oveľa vynaliezavejšia než hocakí proroci, asi nikomu nezišlo na um, že sa na Mesiac dostane iba tucet astronómov a potom na dlhé roky proces jeho skúmania ustrnie. A asi tiež nikomu nezišlo na um, že sa bádanie slnečnej sústavy skončí v ryžových poliach Vietnamu, kam v dôsledku nekonečného konfliktu nakoniec prúdili aj peniaze potrebné na vedu.
Ambície predbehli technológiu aj niekoľko desaťročí predtým, keď počas antarktického leta v rokoch 1911 -- 1912 desať mužov s najjednoduchšou výbavou a psím záprahom dosiahlo južný pól. Potom bol pól opustený takmer pol storočia, na konci päťdesiatych rokov sa však ľudia vrátili vybavení najmodernejšou technikou a už odtiaľ neodišli, pretože im umožnila trvalý pobyt, takže už vyše štyridsať rokov stále niekto na južnom póle pracuje.
Rovnaký osud ako južnému pólu predpovedá Clarke aj Mesiacu. Prvé lety zabezpečovali obrovské rakety, pre ktoré to bol prvý, a zároveň aj posledný, výlet. Hoci podľa niektorých odborníkov mali výlety do kozmu patriť až 21. storočiu, niektoré vynálezy a preteky mocností pomohli predbehnúť dobu.
Ak ľudia nenájdu vo vesmíre mimozemšťanov, nájdu tam mimozemšťania ľudí -- NASA plánuje pokračovať v lunárnych programoch od roku 2018. Podľa Clarka majú rakety vo vesmíre rovnakú budúcnosť ako psie záprahy pri dobývaní južného pólu. Nabáda, aby sa viac investovalo do hľadania alternatívneho spôsobu dopravy, lacného a dostupného pre obyčajných ľudí. A spomína vesmírny výťah. S týmto nápadom prišiel v roku 1960 ruský technik Jurij Artsutanov a Clarke o ňom v roku 1978 napísal sci-fi román Fontány raja. Komunikačné satelity dokážu visieť nad jedným miestom nad Zemou. Takéto zariadenie stačí spojiť zo Zeme káblom, čo by výrazne ušetrilo energiu potrebnú na opustenie Zeme. Problémom je materiál. Potrebný by bol diamant, s objavením tretej formy uhlíka C60 sa podľa Clarka otvárajú dvere na jeho masovú výrobu a uskutočnenie projektu. Na otázku, kedy bude vybudovaný prvý vesmírny výťah, odpovedá slovami: Päťdesiat rokov po tom, ako sa všetci prestanú smiať. Optimistickejšia verzia ráta s polovičným časom.