Podľa dostupných informácií však Hostel vykresľuje našu krajinu z tej najhoršej, navyše nie celkom pravdivej stránky. Slovenky sú (azda do jednej) prostitútky, ochotné poskytnúť cudzincom prakticky čokoľvek, deti zabíjajú za balíček žuvačiek, autá inej ako ruskej značky ani nepoznáme, orientačné nápisy, a vlastne akékoľvek slovné informácie poskytujeme v češtine...
V slepých uličkách
Priami účastníci projektu, menovite Meky Žbirka alebo Maťo Ďurinda z Tublatanky, však pôsobili v televíznych správach spokojne, miestami až nadšene (veď kedy naposledy použila ich skladby hollywoodska produkcia?).
"V čase rokovania a podpisovania zmluvy mi produkční iba stručne oznámili, že pôjde o príbeh mladých Američanov, ktorí cestujú po Slovensku, pretože si chcú užiť s peknými dievčatami. Skončia v rukách priekupníkov s ľudskými orgánmi, " hovorí Maťo Ďurinda. O scenári teda ucelenú predstavu nemal a keďže v tom období prechádzal podľa vlastných slov mimoriadne ťažkým obdobím, na pátranie po dejovej línii filmu si nenašiel čas ani náladu. Po tom, čo sa k nemu dostali zvesti o neveselom obraze domoviny, jeho nadšenie zo spolupráce opadlo. "Neprekáža mi, že je vo filme použitá moja skladba, ale že sa podávanie Slovenska ako krajiny zaostalej a bezprávnej stalo samozrejmosťou. Hostel nás posúva ďaleko dozadu. Malo by sa s tým už prestať!"
Zhovievavejší je postoj Žbirku: "Samozrejme, celý scenár som pri podpisovaní zmluvy nevidel, ale myslím si, že režisérov zámer nebol vykresliť akúkoľvek krajinu negatívne. Predpokladám, že chcel natočiť film podľa svojich predstáv." Spevák dodáva, že pieseň V slepých uličkách, ktorú vo filme spieva s Marikou Gombitovou, určite reprezentuje Slovensko pozitívne...
Tá istá, a predsa vždy iná
O tom, či tvorcovia hororu preukázali Slovákom medvediu službu, sa na vlastné oči presvedčíme v marci, keď film príde do slovenskej distribúcie. V každom prípade stereotypy vládnu aj filmovým svetom a mainstreamová kinematografia ich nezvykne rúcať. Krajinám bývalého východného bloku nebolo súdené zo situácie ťažiť.
Filmový teoretik Martin Ciel tvrdí, že hraný film je mýtus sám osebe. Každý filmový obraz falzifikuje realitu, vytvára objektom tzv. mentálnu skutočnosť, ktorá je vždy iná ako svet pred kamerou. Ale presvedčivá. "Keď sa v reálnom svete, v reálnych správach, prezentujú východná Európa po roku 1989 a bývalý Sovietsky zväz ako krajiny, kde existujú gangsterské skupiny a mafia, potom vo filme, ktorý mýtizuje skutočnosť, dochádza k zovšeobecneniu -- mýtus je akceptovaný všeobecne."
Podľa Ciela takto vzniká stereotyp, ktorý -- ak sa uchytí -- pokračuje donekonečna, končí sa až paródiou. Aj sporadickí návštevníci kina napríklad vedia, že ak sa na plátne objaví Rus, bude to pravdepodobne zločinec s fľašou vodky. Film Môj sused zabijak dotiahol utkvelú predstavu na hranicu absurdity -- postava šéfa mafie s maďarským pôvodom je v ňom už len zábavou.
Neveria vlastným očiam
Pozitívny mýtus o východnej Európe sa v amerických filmoch hľadá naozaj ťažko. "Zvlášť prekvapujúce je to vzhľadom na skutočnosť, že v ich titulkoch sa zvyčajne objavuje neuveriteľné množstvo slovenských, českých, slovinských a iných mien," pripomína Ciel. Realita ukazuje, že ľudia z východnej Európy sú kreatívni, ani osobná skúsenosť s nimi však hollywoodskym tvorcom nezabráni v ďalšom budovaní stereotypu. Diváci sú zaň vďační. "Publikum vždy viac ocení negatíva ako pozitíva."
Nakoľko filmové stereotypy ovplyvňujú verejnú mienku, je otázne. Nie vždy musia uškodiť. Mnohí nostalgicky spomíname na azda najznámejší prípad amerického filmu, ktorý sa zaoberal slovenskými reáliami -- James Bond: Dych života (1987). Bond v ňom zariadi v Bratislave útek generála KGB na Západ. Sám uniká do Rakúska cez hory (presnejšie z Koliby k Alpám a z nich na puzdre od kontrabasu šmykom dole). Musí sa mať na pozore pred všadeprítomnou tajnou službou, absolvuje naháňačku s neschopnými príslušníkmi VB... V bondovke odznie pár autentických slov, pričom najvýraznejšia je veta: "A čo si myslíš, že som nejaká fľandra?", ktorú prenáša urastená, s Bondom kolaborujúca Slovenka.
Môj sused zabijak?
Film realitu do veľkej miery skresľuje (agenti chodia ropovodom do Ruska, ropa tečie naopak, slovenskí policajti strieľajú z kalašnikovov...), ale povesti Československa určite neuškodil. Naopak, Martin Ciel je presvedčený, že nám pomohol -- policajnú totalitu síce trochu prehnal, americké publikum sa však aspoň dozvedelo, že tu nie je veselo. Aj preto sa po roku 1989 sotva podarí presvedčiť divákov o zmene tunajších pomerov. Ťažko už prijmú informáciu, že dokážeme mať čisté záchody, a nie každá Východoeurópanka si na život zarába vlastným telom. "Nemôžeme sa ich nedôvere čudovať, najmä ak majú vlastné skúsenosti z turistických ciest," podotkol Ciel.
Filmári majú v pracovnom postupe aj konzultácie s odborníkmi na reálie štátov, ktoré sa vo filmoch objavia. Poznámky týchto poradcov však nemusia akceptovať. A tak nosia v Londonovom doznání (réžisér Costas Gavras) z roku 1970 Slováci maďarské uniformy, Bond navždy zmenil geografiu nášho štátu, Hostel sa odohráva v Bratislave plnej českých nápisov...
Hollywoodski tvorcovia môžu na svoju (hoci nepresvedčivú) obhajobu využiť poľahčujúcu okolnosť vzdialenosti -- neprichádzajú s nami do bezprostredného kontaktu. Poľutovaniahodnejšie je, ak sa ako malý hlúpy národ pravidelne objavujeme vo filmoch, ktoré vznikajú neďaleko, dajme tomu v susednom Česku. Ciel ubezpečuje: "Každý národ si potvrdzuje svoju úroveň v porovnaní s niekým. Nemci to robia Čechom, Česi Slovákom... Ak by sa u nás nakrúcalo viac filmov, určite by sa v nich našli ukrajinské prostitútky a ukrajinskí pasáci." Sociologický fakt, ktorý spoľahlivo platí. Aj na divákov. Rozhnevaný muž Maťo Ďurinda ho nezmení...