Celkom rada by som si koncoročne "zabilancovala", ale po nejakej tej úvahe som prišla na to, že v rámci slovenskej výtvarnej scény akosi nie je o čom. Za uplynulý rok sa nestalo nič prevratné, vládne "bezvetrie". A tak sa v rámci určitej koncoročnej nostalgie vrátim aspoň do svojich gymnaziálnych čias, keď som umenie vnímala ešte dosť čiernobielo: boli umelci, ktorých som nekriticky zbožňovala, a potom tí ostatní, ktorí ma nezaujímali. Do prvej kategórie sa rozhodne radil pôvodom nemecký konceptualista Joseph Beuys (1921 -- 1986). Okrem iného preto, že jeho životným presvedčením a filozofiou bolo, že "každý môže byť umelcom", čo mi znelo prirodzene sympaticky. Beuys tým chcel povedať, že by sme kreativitu a tvorivosť nemali vnímať ako doménu výlučne tzv. umelcov, ale ako sebe vlastnú danosť, ktorú v sebe máme a môžeme ju aplikovať v akejkoľvek sfére svojho pôsobenia -- či ide o právo, hospodárstvo, fyziku, vzdelávanie, domáce práce alebo samotné výtvarné umenie. Výstupy daných činností označoval vlastným termínom "social sculpture", pod čím chápal čosi ako vedomé "tvarovanie" istého chaosu do určitej formy, uchopiteľnej štruktúry. To tzv. vizuálne umenie je tiež len o tom -- o snahe uchopiť isté javy, ktoré nás obklopujú, systémy, v ktorých žijeme. O ich reformulácii, redefinícii. Z istého pobytu v jednom rakúskom mestečku uchovávam doma ošúchaný podpivník, ktorý som si vzala v jednej z miestnych krčiem. Je na ňom nápis "Die Kunst bin ich", teda niečo v zmysle "Umenie som ja sám". V niečom mi to pripomína Beuysov výrok. Všeobecnú pravdu, ktorá sa pretaví do podoby životnej filozofie jedného z najzásadnejších umelcov druhej polovice dvadsiateho storočia, alebo sa v modifikovanej forme ocitne na podpivníku v rakúskej štvrtej cenovej. Ale najefektívnejší je, keď sa ocitne v mysli toho, komu je určený: nás, tzv. neumelcov. PF 2007. Autorka je výtvarná kritička.