Leto sa síce otáľavo končí, ale uhorkovej sezóne sa akosi nechce uložiť na skorojesenný odpočinok. A práve toto hraničné medziobdobie porodilo šťavnatú a na mediálne kalórie bohatú uhorku. Neborák Günter Grass zachraňuje hluché a slepé miesta úvodníkov, nastavuje pravé aj ľavé líce televíznym šakalom a do ošúpanej cibule stekajú slzy jeho desaťročia utajovanej hanby. Vyučený kamenár, absolvent vysokej školy výtvarných umení, člen legendárnej literárnej Skupiny 47, nositeľ Nobelovej ceny... Pred skončením druhej svetovej vojny nechal sa Grass naverbovať ako esesácky elév do -- údajne -- obrannej jednotky, ktorá -- vraj -- nikdy nezasiahla do bojov na záchranu psychopatického nacistického režimu. Rok 2006 je pre Grassa nultým rokom návratu pamäte podľa hesla "na zlé sa rýchlo a niekedy aj programovo ľahko zabúda". Rozpamätávanie je dlhý a ťažký pochod po hrboľatých chodníkoch prešľapov, zakopnutí, podrazov a zlých skutkov. Ale aj kalné vody nečistého svedomia môžu sem-tam dopomôcť k marketingovo efektnému a finančne štedro ohodnotenému finále. Grass totiž práve v čase priznania sa k dávno premlčanej esesáckej minulosti za nič zodpovedného adolescenta vydal svoju autobiografiu Pri šúpaní cibule. Zo všetkých strán okiadzaný spisovateľ ocitol sa na vrchole najpredávanejších autorov -- stotisícové vydania jeho knihy sa predávajú rýchlejšie ako čerstvé ranné rožky. Rotačky pracujú na plný výkon, vydavateľ si mädlí ruky a so slzou šťastia v oku počíta miliónové zisky. Zabudnime na chvíľu na mediálny ošiaľ v sladkokyslom náleve nemeckých uhorkových tém a vráťme sa ku Grassovým skvelým prózam Plechový bubienok, Mačka a myš a Psie roky, v ktorých sa nám svedomie zakalené zlom prihovára z každej prečítanej strany. A pokúsme sa rozpamätať aj na našu nedávnu slovenskú minulosť: pred niekoľkými rokmi sedel v kresle ministra kultúry spisovateľ a prekladateľ, ktorému jeho mladícka esesácka minulosť vôbec neprekážala vo výkone štátnej služby. Iný kraj, iný, slovansky tolerantnejší prístup k chápaniu a pomenúvaniu viny. A slzy ľútosti nám už netečú ani pri šúpaní cibule.