Panoval mierny chaos. Slávnostné otvorenie Slovenského národného divadla v sobotu večer tak trochu pripomínalo veľkú rodinnú oslavu. Takú, na ktorej nájdete tínedžerov v prapodivných módnych výstrelkoch aj elegantné dámy. Takú, na ktorej možno nie všetci príbuzní spolu komunikujú, no napriek tomu sa všetci dostavia. Oslavujú. A sú radi.
Vrava, blesky fotoaparátov a potriasanie pravicami
Pred "novostavbou" -- pri fontáne Tanečnice -- sa to už dobrú hodinu pred siedmou hemžilo davom. Počtom jednoznačne viedli tí, ktorí k divadlu bezprostredne patria. Herci, operné talenty, tanečníci, režiséri... -- kto iný? Primerané zastúpenie však mali aj ďalší predstavitelia našej spoločensko-kultúrnej obce. Ukázali sa všetky -- pre galavečer nevyhnutné -- profesie: architektmi počnúc, žurnalistami končiac (aby sme dodržali abecedné poradie). Medzitým verejnosť a, samozrejme, politici v sprievode manželiek a "svojich ľudí". Vrava, uvítacie bozky, potriasanie pravicami, blesky fotoaparátov, zdvorilostné či menej zdvorilé formulácie... Novinári, naháňajúci vlastné akreditácie, láskavo odpovedajúceho Ladislava Chudíka a príležitosti...
"Tichý", no dojemný štart
V tom ruchu si takmer nikto nestihne uvedomiť, že prezident Ivan Gašparovič v prítomnosti riaditeľky divadla Silvie Hroncovej a ministra kultúry Mareka Maďariča už prestrihol pásku. Chýbajú mikrofóny. Len fotografi zvečňujú kus stužky v rukách hlavy štátu. Dav stíchne až pri slávnostných fanfárach. To už je ozajstný čas na verejné prejavy emócií. Až to je skutočný začiatok. Potlesk pre alegorické postavy Činohry, Baletu a Opery, potlesk pre biele tanečnice, potlesk pre fontánu, z ktorej prvý raz tryskajú prúdy vody... A z očí herečky Zuzany Fialovej (stojacej neďaleko) tryskajú prúdy sĺz... Napokon, chvíľa otvorenia divadla je napriek všetkému alebo skôr práve pre všetko, čo budova prežila, dojemná.
Zabudnime na budovu. Nech žije umenie!
Myslia si to aj povolaní. Pretože neskôr, keď už hostia sedia v hľadisku činohernej sály, prednášajú príhovory plné histórie. Silvia Hroncová ďakuje všetkým svojim predchodcom, všetkým ministrom kultúry, všetkým občanom štátu... Ale už si neželá, aby sme spomínali budovy, chce, aby sa odteraz hovorilo najmä o divadelnom umení. Hovorí to bez prílišného pátosu, vecne, prirodzene, dá sa jej veriť. Vo frázach sa našťastie neutápa ani Marek Maďarič. Až keď Ivan Gašparovič zavŕši "bohoslužbu slova" v novom svätostánku vetou: "Slovenské národné divadlo je o zodpovednosti, trpezlivosti, žičlivosti a majstrovstve," trpezlivosť sa vytráca. O pár sekúnd však na scénu prichádzajú Diana Mórová s Richardom Stankem a samotný program, prerušovaný ich moderátorskými vstupmi so sondami do divadelnej minulosti Slovenska, sa začína. Mórová ubezpečuje, že prítomnosť zahraničných umelcov na galavečere neznamená, že nemáme dostatok vlastných -- chceme len ukázať naše medzinárodné presahy. Slávne mená predstavujú slávne diela. Akustika je v poriadku. Nezasvätení síce len ťažko rozlúštia, či diváci v sále kričia bravo! známym alebo dobrým umelcom, pripojiť sa však môžu. A aj tak robia. Prítomní pôsobia nadšene. Ak náhodou nadšení nie sú, dobre to predstierajú. Ťažko však uveriť, že by to bolo len veľké divadlo...
StoryEditor