Literátov a kritikov spája pevný zväzok, porovnateľný s prototypom talianskeho manželstva. Je celkom irelevantné, aké emócie dotyčnými práve hýbu, nič ich nerozdelí. Existencia prvých podmieňuje život tých druhých. A naopak. Otázne je, či tento vzťah ocení aj tretí, nevyhnutný článok literárneho systému -- čitateľ.
Osobitosť osobného názoru
Produkt literárnej kritiky, teda konkrétny rozbor konkrétneho literárneho textu, nesie za každých okolností známky subjektivity. Niečo ako objektívny osobný názor totiž neexistuje. No dalo by sa predpokladať, že istá nestrannosť sprevádza aspoň výber analyzovaného diela či autora. Literárny teoretik a vysokoškolský pedagóg Jaroslav Šrank považuje v aktuálnych domácich podmienkach takúto predstavu za utopickú: "Vzhľadom na početnosť našej literárnej obce slovenský kritik vždy, keď píše o pôvodnej tvorbe, píše o knihe, ktorú vydal niekto, koho pozná. Osobne, z videnia, z dotýkania, z klebiet. Môžeme z toho automaticky vyvodzovať neobjektívnosť kritických textov." Zároveň však Šrank nehodnotí daný stav vecí ako negatívny: "Prečo by kritika mala byť objektívna? Čo je na objektivite také vzrušujúce, že práve kritika by mala byť jej hrdou nositeľkou? Ide o to, aby súdy, vyslovené v kritike, boli podložené, aby neviseli vo vzduchu, ale boli garantované kritikom a jeho skúsenosťami. Jeho verzia knihy by mala obstáť v konfrontácii s verziami iných bez ohľadu na to, či sa zhodujú vo verdikte."
Maják v literárnom mori
Napriek tomu, že sa kritika nezaobíde bez osobného angažovania, individuálne vyrovnávanie účtov v nej nie je na mieste. V literárnom živote krajiny svojho vzniku by mala zohrávať podstatnejšiu úlohu: "Mala by fundovane hodnotiť, konfrontovať, odporúčať. Jej zásadnou úlohou je formovať čitateľský vkus a v duchu toho nekompromisne vystupovať voči autorom, ktorí ho permanentne kazia," hovorí kritik a autor Peter Glocko ml..
Šrank zase upozorňuje na osobnostný vývoj, pričom "výchovu" čitateľa chápe skôr ako druhotný produkt tohto procesu: "Kritika by mala mať jasný názor. To nemusí znamenať striktné čierno-biele videnie, zásadové a neoblomné sekerníctvo. Skôr to súvisí s tým, čo dokáže kritik v texte uzrieť, ako ho dokáže rozkryť, k čomu ho text provokuje, aké problémy si cez čítanie sám formuluje a vyjasňuje. Kritik by mal byť navrhovateľom významov jednotlivých textov a navrhovateľom trás, ktorými sa možno cez súčasnú záplavu literatúry pohybovať. Teda niekto ako navigátor, ktorý síce nevie, či za ním ide aj niekto iný, ale keď už raz z vlastnej vôle vliezol do mora, nemôže prestať vykonávať tie smiešne pohyby. Či si jeho návrhy aj niekto všimne, ho už nemusí zaujímať."
Veličenstvo čitateľ
Odhliadnuc od zámeru, s ktorým kritik svoju analýzu tvorí, jej výsledok na každého potenciálneho príjemcu vplýva. O recenzie či kritiky sa často zaujímajú viac vlastní autori kníh než čitatelia: "Ráta sa aj so širokou čitateľskou verejnosťou -- na to slúžia novinárske recenzie. Pravda je však taká, že väčšina čitateľov tieto rubriky len zbežne prebehne očami alebo úplne ignoruje. Kritika aj v takejto prístupnej podobe je teda len pre fajnšmekrov, ktorým hodnotná literatúra nie je ukradnutá," hovorí Glocko.
Michal Hvorecký, úspešný autor súčasnej generácie, pripúšťa -- kritiky ma dokážu ovplyvniť, viem si z nich niečo vziať aj do budúceho písania. Nielen podľa neho by kritika mala mať na tvorbu autorov zásadný dosah.
Šrank pritom s miernou iróniou podotýka -- pre nejedného slovenského spisovateľa je dôležitejší názor "čistých" čitateľov ako názory "všelijakými teóriami zaťažených kritikov". Keby bežní čitatelia čítali, porovnávali a brali do úvahy kritické názory recenzentov, mohlo by to ohroziť suverénne predvádzanie sa takéhoto autora.
Brvno vo vlastnom oku?
Kto je teda skutočným adresátom literárnej kritiky? Situácie, keď predajnosť braku či populárnych ženských románov (hoci bez jedinej recenzie) mnohonásobne prevyšuje odbyt kníh s vyššími literárnymi ambíciami (a pozitívnymi reakciami kritikov), vôbec nie sú výnimočné. "Existujú autori, o ktorých sa kritik, ktorý je pri zmysloch, ani len neobtrie, a predávajú sa v obrovských nákladoch, a sú autori a knihy, ktorými kritici márne provokujú verejnosť, zatiaľ čo tá poctivo po výpredajoch zháňa knihy -- leukoplasty a knihy -- kvapky do očí," dodáva Šrank.
Na jednu z možných príčin poukazuje opäť Peter Glocko ml., keď hovorí, že slovenská literárna kritika funguje ako samorast a v kontexte našej literatúry plní iba ozdobnú funkciu: "Je tu, no nikto ju nerešpektuje, nikto ju neberie vážne, pretože v nej chýbajú osobnosti (česť výnimkám), čo by v autoroch vzbudzovali dychtivosť po kvalite. Pretože u nás môže písať prakticky každý, je tu množstvo grafomanov a "kuchynských" autoriek."
Ak tkvie jadro problému slovenskej literárnej kritiky naozaj uprostred kritiky samotnej, potom by mohlo byť jeho riešenie jednoznačné: sebakritika.