V narastajúcej riave obrazov a zvukov valiacich sa zo všadeprítomných obrazoviek slová neraz strácajú svoju pôvodnú hodnotu i význam. Stávajú sa iba zvukovou kulisou pre (staro)nové akcie Supermanov či lenivých kocúrov. Každý z nich je ten najlepší -- asi tak ako je každý prášok najúčinnejší, každé auto najmodernejšie, každá voda najprírodnejšia... V literatúre víťazia polnočné denníky, v populárnej hudbe sa slovná zásoba zúžila na minimum (everybody, absolutely), história sa zbláznila do mysterióznych kódov a iných výmyslov, divadlo je takmer mŕtve. Devalvácia slov dosiahla v pokračujúcej mediokracii mieru, pri ktorej je nevyhnutné znovu hľadať v slovách ich skutočné, zväčša skryté významy. Aj preto, lebo slová naozaj nie sú strelivo na zabíjanie času. Španielsky film Tajomstvo slov tieto významy hľadá a odkrýva na starej vrtnej plošine. Akoby vytrhnuté z času aj priestoru sú tony nehybnej ocele uprostred nekonečnej vodnej hladiny vhodným miestom na znovuzrodenie slov. V krátkych okamihoch, ale o to intenzívnejšie sa tu slová rodia, dotýkajú a spájajú do viet, výpovedí, príbehov, vzťahov. Je im pritom jedno, v akom jazyku sú vyslovené. Určujúce pre ich ďalší osud je to, kto a prečo ich vyslovuje. Nie je ich priveľa a každé má svoje miesto. Príležitosťou pre oslobodenie slov aj pre odkrytie ich tajomného života je náhodné stretnutie mladej ošetrovateľky so zraneným členom vrtnej posádky. On dočasne stratil zrak, ona nosí načúvací prístroj. Ich vzájomné dotyky obmedzujú zranenia tela aj duše, a tak zostávajú jedine slová. Príbehy, ktoré z nich vyrastajú, nie sú len individuálnymi spomienkami či skúsenosťami. Je to aj príbeh starého kontinentu v jeho pretrvávajúcej rozpoltenosti, ktorý sa na chvíľu zjaví v slovách vyslovených na vrtnej plošine uprostred oceánu v zemi nikoho. Pri ich pozornom a najmä citlivom počúvaní možno prísť aj na to, prečo je dôležité zisťovať počet vĺn vytrvalo narážajúcich do sveta, po ktorom práve chodíme.
Autor je filmový kritik.
StoryEditor