Prieskumy sú dvojdňové semestrálne prehliadky študentských prác na VŠVU, prístupné pre verejnosť. Odmalička som ich navštevovanie vnímala ako samozrejmosť, pretože zo strany otca -- vysokoškolského pedagóga, sklárskeho výtvarníka a sochára -- mi bolo nepriamo naznačované, že sú potrebné pre môj zdravý rozhľad o dianí na našej umeleckej scéne. Nikdy ma ani len nenapadlo spochybňovať jeho dobre mienený zámer a na prieskumy som jednoducho chodila. Čím som bola staršia, a najmä ku koncu štúdia vedy o výtvarnom umení som sa pristihla pri tom, že som tieto prehliadky začala vnímať viac ako povinnosť než ako potešenie. Akosi ma na nich časom dokázalo zaujať čoraz menej vecí. Ale chodila som naďalej. Po tom, ako som prvý raz po dlhých rokoch prieskum úplne vynechala, som sa cítila dokonca zvláštne. Akoby som sa dopustila niečoho neprístojného. Keď som sa následne ocitla v blízkosti nejakého umelca alebo na vernisáži, ihneď som mechanicky zisťovala, či som o niečo prišla. Odpoveď väčšinou znela, že ani nie. A hoci som neskôr sporadicky vynechala aj ďalšie prieskumy, výčitky z akejsi programovej ignorácie ma neopúšťali. V súčasnosti sa na prieskum zájdem pozrieť, ak mám čas a chuť. Ak nie, nevyčítam si to. V žiadnom prípade to už nevnímam ako povinnosť. Keď niečo dlhší čas nenapĺňa naše očakávania, skôr či neskôr nás to prestane zaujímať. To je normálne. Stále sa však zamýšľam nad tým, prečo je toho dobrého a výrazného na prieskumoch rok čo rok menej. Mali by byť esenciou toho najlepšieho, čo na škole za semester vznikne. Veď študenti tam predsa chodia preto (minimálne by mali), aby v sebe rozvíjali svoje umelecké schopnosti. Stále mi síce nie je celkom jasné, ako sa dá umenie "učiť" šesť rokov, ale ak už je to reálny fakt, neviem si predstaviť lepšiu príležitosť na jeho obhájenie, než prieskumy. Posledný bol nedávno, najbližší bude na jeseň. Pôjdem, a uvidím. Možno ostanem ako skeptik zaskočená. Zdá sa mi to málo pravdepodobné, ale bola by som úprimne rada.
Autorka je výtvarná kritička.
StoryEditor