Neprekročiť hranice zvyku a ustálenosti

Zimná záhrada Slovenského národného múzea prichýlila počas júna príslušníkov najmladšej generácie slovenskej a českej výtvarnej scény. Kľúč, podľa ktorého prebiehal výber prezentujúcich autorov, nie je radovému návštevníkovi jasný na prvý pohľad. No možno predpokladať, že mu nepredchádzalo precízne hodnotenie aktuálneho stavu umeleckej produkcie.

Rovnako (pokiaľ neberieme do úvahy banálnu podmienku veku a štátnej príslušnosti, ktorú automaticky spĺňajú všetci zúčastnení) je namieste i pochybnosť o existencii výberového konania s vlastnosťami konkurzu. Výstavný celok, skrátka, pôsobí ako náhodná zostava diel náhodne(?) zvolených jedincov. Jemný zmätok v duši prijímateľa vyvoláva i tematická nejednotnosť exponátov. Zatiaľ čo v časti z nich je názvu "Československo" priznané postavenie smerodajnej témy, ostatok tvoria rôznorodé spracovania individuálnych námetov či problematík jednotlivých výtvarníkov, v ktorých sa česko-slovenské súvislosti vyskytujú len po dodatočnom (vo väčšine prípadov fiktívnom) vložení alebo po násilnom dointerpretovaní. Expozícia, ktorá potrvá ešte do nedele, obsahuje vzorky rozličných umeleckých prejavov či techník. Po jej zhliadnutí je teda každému zrejmé, že na súčasnej pôde Česka i Slovenska nechýbajú tradičné ani novšie výtvarné médiá. Žiadne z nich však neprekračuje hranice zvyku a ustálenosti. Taktiež vládnu tradičné i novšie umelecké názory, ktoré bez problémov fungujú, no už zriedka prekvapujú. Pokiaľ sa pristavíme pri tých dielach, ktoré sa zreteľne zaoberajú vzťahmi Čechov a Slovákov, nemôžeme si nevšimnúť staré dobré - niekde starostlivo skryté, inde zámerne vystavené očiam pozorujúcich - napätie. Rukolapným príkladom či dôkazom je umelecký kúsok nemenovaného autora: nenápadným spôsobom pozmenená mapa Európy, na ktorej ostalo po slovenskej zemi iba pár úbohých zvyškov pevniny. Na jej mieste sa nehanebne rozlieva Modré more. Obmýva brehy našich bratov, zatiaľ čo národ holubičí spája vlastný osud s Atlantídou. Podobných príkladov by sme našli na oboch stranách štátnej hranice niekoľko. A iba miera kultivovanosti výpovede môže spôsobiť pokles pocitu trápnosti. Je predsa len rozdiel, či sledujeme Deduška Večerníčka zneucťujúceho svoj český ekvivalent, alebo čítame krstné mená slovenského a českého kalendára, vpísané do črienok otvorených vreckových nožov. Môže sa stať, že divák, otrávený mnohokrát obohranou témou, pozabudne na vnímanie výtvarnej stránky prítomných diel a z celej situácie víťazne vyjdú tí jedinci, ktorí sa problému Československo úspešne (alebo aj neúspešne) vyhli. Ich postavenie je však o to ťažšie. Nezúčastnili sa na riešení spoločného problému, nevytvorili teda logický článok celku. Vypovedali o sebe samých bez verejného vizuálneho prihlásenia sa k tej-ktorej krajine. Tým sa zbavili nutkavého pocitu okoreniť vlastný produkt "nenásilným" vtipkovaním na úkor suseda. Jednoducho odprezentovali ľubovoľnú stránku svojej tvorby formou nezaujatej informácie, ktorá však v konečnom dôsledku neposkytne divákovi pocit ucelenej správy ani o jednotlivcoch, nieto ešte o celku.
Výstava Československo tak pôsobí dojmom rodinnej oslavy za účasti príbuzných zďaleka: pokiaľ neznejú notoricky známe ostrovtipné príbehy, vládne trápne ticho.

Kulturista, 1999, olej