Politické zriadenie vždy nejakým spôsobom poznačí umelecké či kultúrne produkty svojej doby. Prístupových ciest je niekoľko. Spontánne reakcie osobností kultúrneho života na aktuálne politické udalosti sa najčastejšie končia pri fraške či parodovaní. Nemusíme sa pri tom vracať do čias španielskeho maliara Goyu, ktorý kráľovský dvor osemnásteho storočia i vtedajšie inkvizičné radovánky zvečňoval vo svojich dielach celkom bez príkras, s patričnou kritikou i výsmechom. Priekopníkov žánru je dnes o to viac, že im za vyčíňanie väčšinou nehrozí "gilotína".
Vtipnejší vyhráva
Úspešný americký viac zabávač než dokumentarista Michael Moore to dokázal vlani Fahrenheitom 9/11. V zinscenovanom satirickom dokumente osvetlil Georgea Busha ako absurdnú postavu, konajúcu za každých okolností nezmyselne a najmä neľudsky. Moore argumentoval jednoznačnými faktmi -- premyslená skladačka pôsobila dôveryhodne a uveriteľne. Podarilo sa mu rozdeliť americkú spoločnosť na bushovcov a moorovcov. A George Bush získal Zlatú malinu za najhorší herecký výkon v roku 2004.
Z pomerov, ktoré vládnu počas panovania terajšieho prezidenta USA, ťažia aj tvorcovia populárneho South Parku. Najnovším výsledkom ich spolupráce je akčná bábková snímka Team America, ktorú nedávno uviedli susedné české kiná. Skupinka animovaných odvážlivcov v nej bojuje proti teroristickej hrozbe. Trey Parker a Matt Stone si však "nepodávajú" iba vlastných, parodujú všetkých zúčastnených. Vysmievajú sa tak nielen politickým predstaviteľom, ale aj hercom, ktorí vo svojich verejných prejavoch vystupujú ako odborníci na Stredný východ a politiku vôbec. Autori neušetria dokonca ani samotného Moora. A parodovaním parodujúceho spoločenskú satiru či relativizáciu pomerov ešte znásobujú.
Je len pochopiteľné, že sa postavy aktuálnej politickej scény dostávajú aj do počítačových hier či videohier. Titulov, v ktorých možno ovládať virtuálneho Busha či Husajna, prikazovať im, aby behali, skákali, strieľali či vykonávali najrôznejšie úkony podľa vôle hráča, je množstvo. Hrám však často chýba kontext skutočnej politickej kritiky. Aktéri sa jednoducho striedajú a dopĺňajú v súlade s realitou, pretože je zábavné aspoň chvíľkovo manipulovať svetovým manipulátorom.
Vážna groteska
Druhou stranou vzájomného prepojenia kultúry a politiky je služba prvého druhému. Na rozdiel od predchádzajúceho postupu však k takejto väzbe iba zriedka dochádza z dobrovoľnej snahy umelca alebo kultúrneho činiteľa. Časy, keď Napoleon vytvoril na podporu vlastnej politickej stratégie kompletne nový umelecký sloh -- empír, od architektúry po módu súvisiaci so štátnikovými ambíciami, sú dávno preč. Pominul aj všeobjímajúci socialistický realizmus, slúžiaci vlasti. Diela, podporujúce štátne zriadenie a jeho predstaviteľov, dnes vznikajú prevažne na základe štátnej objednávky. Na známkach či bankovkách je postup opodstatnený. Spoločnosť zvyčajne prijíma aj pamätníky či iné oslavné prejavy, vytvorené in memoriam. Keď sa však u nás pred časom objavili vtedajším ministrom kultúry objednané busty žijúcich politikov, ktorí sa "zaslúžili o demokratizáciu Slovenska", medzi inými Mečiara, Gašparoviča či Húsku, málokto ich akceptoval s vážnosťou. Mnohých pobúrili, odolnejších pobavili, udalosť napokon vyznela aj bez pôvodného zámeru groteskne.
Kultúrno-politické presahy sa však dejú aj priamou účasťou zástupcov umeleckej scény v politike a naopak. Prípadov, keď sa politikom stal herec či spisovateľ, je niekoľko. Podobne politici neraz prejavujú snahu aktívne zasiahnuť do kultúrneho diana. Vznikajú tak rôzne monografie miest a krajín, zväčša bez výraznej umeleckej hodnoty, ktoré verejnosť prijíma s minimálnym záujmom. Väčšiemu odberu sa tešia azda len autobiografie. Aj to však iba pod podmienkou, že ich vydaniu predchádza dostatočne rozsiahly škandál. Potvrdzuje to okrem iného vlaňajší bestseller - životopis Billa Clintona. No to sme už od pôvodnej témy mierne odbočili...