Kamarát mi minule rozprával príhodu, ktorú zažil so svojou bývalou láskou. Dotyčná ho zobrala na vernisáž svojej známej. Výstavu tvorila videoprojekcia zaznamenávajúca umelkyňu pri viac-menej inkriminovaných činnostiach: najskôr si, sediac rozkročená a od pól pása dolu nahá, holila intímne partie tela a následne sa ukájala zasúvaním rôznych druhov zeleniny do vagíny. Kamarát sa pri sledovaní videa cítil značne nesvoj, dalo by sa povedať až trápne. Na vernisáži bolo plno ľudí, preto sa rozhodol nepozorovane vybadať, či sú na tom pocitovo obdobne aj ostatní prítomní. Čo ho však už vyslovene vydesilo, bolo zistenie, že vo výstavnej miestnosti bol jediným mužom. Príhodu mi spomenul v rámci náhodnej debaty o takzvanom ženskom umení. Hovorila som mu o dvojici umelkýň Lucii Tkáčovej a Anete Mony Chişe, ktoré vo svojich umeleckých výstupoch vedome a programovo nabúravajú stereotypy o feministickom umení. Dalo by sa povedať, že ironizujú ponímanie takto definovaného umenia v našich končinách, kde sa modely jeho podôb začali zo západného diskurzu preberať až po roku 1989. Ženské umenie u nás sa v podstate minulo so svojím prirodzeným vývojom a jeho prejavy v čase najväčšieho boomu tak niekedy vyznievali umelo a nie celkom prirodzene. Keď Tkáčová s Chişou vystavili v galérii svoje použité vložky, tampóny, ostrihané vlasy alebo nohavičky (výstava A Room of Their Own, 2003), cielene nastavili zrkadlo prvoplánovému vnímaniu feminizmu a jeho reflexie v umení našich končín. Výstava spomínanej umelkyne, ktorej meno neviem, predstavuje v tomto kontexte, naopak, práve ten pomyselný terč, do ktorého Tkáčová s Chişou vystreľujú svoje spochybňujúce šípy. Natočiť sa pri masturbácii a vystaviť to... to pre mňa nie je ničím iným, než manifestom prvoplánovosti. A pri takom sa ľahko môže stať, že sa v galérii doslova cítite trápne.
Autorka je výtvarná kritička
StoryEditor