Milencom a vrahom sa nedá odpustiť

Českého spisovateľa Vladimíra Párala označujú jedni za kultového autora s plnou vážnosťou, iní s ironickým podtónom. Oba kmene sa zhodujú v tom, že dielo Milenci a vrazi, ktoré vyšlo v roku 1969, je jeho umeleckým vrcholom. Podľa reakcií českých kritikov a recenzentov, nikto nikdy nedúfal, že sa filmová adaptácia románu pod réžiou Viktora Polesného podarí. Nikto sa nemýlil.
Bytie v chemickom meste
Milenci a vrazi včera začali svoje pôsobenie v slovenských kinách. No s publikom pravdepodobne do žiadneho emocionálne vypätého vzťahu tento film nevstúpi. Pred očami divákov sa skladá mozaika charakterov, ktoré spája život v tieni chemickej továrne v Ústí nad Labem. Sám Páral strávil v Ústí pomerne dlhý čas, takže o autentickom zobrazení tamojších pomerov v knižnej predlohe nemožno pochybovať. Otázkou zostáva, nakoľko autenticky pôsobia na plátne -- premiesené filmárskymi rukami. Jednotlivé postavy od začiatku príjemcovi veľa neprezradia. Len postupne sa dozvedá o ich pracovnom zaradení, vzťahoch či bydlisku. A práve riešenie bytovej otázky sa vo filme stáva trochu nadneseným symbolom, obrazom dvoch pólov ľudskej spoločnosti -- tých s bytom a tých bez neho. Pričom je ťažké rozlíšiť zlých a horších.
Zoo bez budúcnosti
Milenci a vrazi sú nepochybne existenciálnou metaforou, nielen reality šesťdesiatych rokov. Neviniatka sa v záchvate pudov a vášní (nehovoriac o ich každodenných praktických problémoch) menia na príšery, naopak -- vo "veľkých zvieratách" sa často nájde kúsok citu. Nenaplnené profesionálne i osobné ideály či zákerné naháňanie vlastných lepších zajtrajškov sú vždy aktuálnou témou. Veľa je človek ochotný podstúpiť pre vidinu lepšieho "sústa", omnoho viac pre kvalitný orgazmus. Nakoniec nič a nik nedopadne dobre. A ak, tak len s veľkým časovým odstupom, po dôkladnom životnom masakre. Aktuálny film sa svojím obsahom radí medzi pesimistické predpovede budúcnosti.
Nechcená groteska
Zvyčajne býva podobná téma vďačná herecky i režisérsky. Tentoraz však výsledok až prekvapujúco nevyšiel. Aj osvedčené mená podávajú nevýrazné, nepresvedčivé, miestami dokonca komické výkony. Ilustračným príkladom môžu byť slzy ako hrachy Jiřího Langmajera, ktoré vyroní pri návšteve svojej exmanželky (Zlata Adamovská), toho času v blázinci. No dalo by sa povedať, že podobných excesov je toľko, až je ťažké vyberať. Hercom príliš nepomáhajú ani maskéri, ktorí dvadsaťročný posun na časovej priamke zvládli azda najhoršie z celého štábu. Filmoví fanúšikovia plačú, keď zlyhávajú samozrejmosti. Oficiálna internetová stránka filmu ešte pred jeho uvedením do kín uviedla, že pôjde o "dynamicky natočenú grotesku". Prísľub grotesknosti bol splnený. Žiaľ, na miestach, kde to tvorcovia ani nečakali.