Získala niekoľko významných literárnych ocenení a nomináciu na prestížny zoznam dvadsiatich najnádejnejších autorov, ktorý agentúra Granta spoločne so Sunday Times zverejňuje raz za desať rokov. Kennedyová sa tak zaradila vedľa Iaina Banksa, Louisa de Berniéresa, Hanifa Kureishiho či Jeanette Wintersonovej. A na zozname Granty sa opäť ocitla pred tromi rokmi, čo sa zatiaľ podarilo iba Kazuovi Ishigurovi.
Všedné nešťastie
Úspech prvej knihy umožnil rodáčke z Dundee a absolventke divadelnej vedy, aby sa naplno venovala literatúre. Pôsobí ako novinárka, literárna kritička, editorka a porotkyňa literárnych cien. Vyučuje tvorivé písanie, v poslednom čase sa však najviac venuje satire, neraz politickej. V jej publikačnej činnosti nájdeme štyri romány (zatiaľ posledným je Raj z roku 2004), tri zbierky poviedok, scenáre k televíznym seriálom a filmom.
Vydavateľstvo Paseka nedávno prinieslo Kennedyovej vynikajúci debut po prvý raz aj v českom preklade Zuzany Mayerovej. Vzhľadom na vek začínajúcej autorky je až neuveriteľné, akou zrelosťou a životnou skúsenosťou sa vyznačujú tieto poviedky. Nie je v ich ani štipka pózy či dychtivého úsilia za každú cenu šokovať -- a predsa zasiahnu do živého. Kennedyová je civilná až zdržanlivá. V centre jej pozornosti je "mohutný, neviditeľný, nemý krik všetkých ľudí priveľmi bezvýznamných na to, aby sa o nich viedli záznamy. Ľudí, ktorí zmiznú a zanechajú nám minulosť obývanú len vrahmi, géniami a svätcami". Píše o obyčajných osudoch zo svojho okolia, zväčša z nižšej strednej vrstvy, o ľuďoch, ktorých trápia bežné starosti. Bez ohľadu na to, či sú slobodní, ženatí, s deťmi, bezdetní, mladí či starí, nie sú imúnni voči nešťastiu.
Dôkaz o živote
Kennedyová načrtáva postavy vždy len niekoľkými slovami, no bez problémov sa do nich dokážeme vcítiť. O chorobách, smrti, nevere, odcudzení, rozpadnutých vzťahoch, osamelosti, domácom násilí alebo zneužívaní hovorí priamočiaro, bez ilúzií. Zachytáva momenty zo života tých, ktorí už vedia, že to pekné vo vzťahoch rýchlo pominie. Po sklamaní si "delia spomienky a fetiše" a nakoniec, po prehodnotení minulosti, skúšajú začať znovu. A napriek tomu, že realitu ani najmenej nezjemňuje, jej kniha nevyznieva ani ponuro, ani beznádejne. Takto predsa žijeme, raz hore, raz dole, a v Nočnej geometrii a vlakoch do Garscaddenu je veľa sympatického humoru, nádeje a skvelých poínt.
"Takmer všetci, hoci si väčšinou myslíme pravý opak, žijú svoj život, ako najlepšie vedia a s tými najlepšími úmyslami, a aj tak po nich nakoniec vôbec nič nezostane," hovorí hrdinka poviedky, ktorá dala názov celej zbierke. "Jediné, na čom mi dnes záleží viac ako na tom, aby po mne niečo zostalo, je mať nejaký dôkaz o svojej existencii už teraz, kým žijem." Motív všednosti, bezvýznamnosti a márnosti sa objavuje aj na iných miestach zbierky v rovnako pálčivej podobe. Prečo písať o ľuďoch, po ktorých nič nezostane, akoby ani nikdy neboli? Preto, že aj táto knižka je nielen dôkazom obrovského talentu u nás neznámej škótskej autorky, ale i svedectvom o hľadaní pravdy a zmyslu.