Po čase je tu nový slovenský film. V ktorejkoľvek kultúrnej krajine takéto konštatovanie samo osebe ešte nič neznamená, pretože aj pre filmové dielo sú rozhodujúce najmä jeho hodnoty. U nás sa však stalo zvykom za najväčšiu hodnotu označovať to, že sa film dožil svojho narodenia. Je to tak aj preto, lebo už niekoľko filmových projektov tu skonalo v prenatálnom veku aj s miliónovými infúziami zo štátneho rozpočtu. Patrik Lančarič, režisér filmu Rozhovor s nepriateľom sa pochválil, že jeho film nestál daňových poplatníkov ani korunu. Nuž, ak aj odhliadneme od tých sedemstotisíc korún z ministerstva obrany (čiže z verejných financií tvorených najmä daňami), tak sa mi vidí, že opäť sa tu robí z núdze cnosť. Nie je to totiž tak, že by vznik tohto filmu bez väčších verejných zdrojov bol producentským zámerom alebo prejavom vysokého marketingového potenciálu projektu. Je to jednoducho tak, že produkčná spoločnosť Farbyka požiadala na tento film v roku 2006 o grant z ministerstva kultúry v sume 5,6 milióna korún a tento grant nedostala. Slúži jej ku cti, že napriek tomu tento výrazne nedivácky či priam nefilmový film dokončila a s cielenou kampaňou i s priemernou odozvou (1 385 divákov za prvý víkend v kinách) ho aj uviedla do distribúcie. Je tu však aj druhá strana mince: ak film napokon vznikol aj bez požadovaných piatich miliónov, znamená to, že táto požiadavka bola neúmerne nadsadená či nebodaj zbytočná? Alebo museli tvorcovia po grantovom neúspechu drasticky znižovať rozpočet, obmedzovať svoje kreatívne zámery i realizačné požiadavky a ovplyvniť tým aj výslednú podobu filmu? Žiadna odpoveď nie je dobrá a riešenie treba hľadať inde -- najmä v obmedzujúcich kritériách i v obmedzených možnostiach takého grantového systému, ktorý spôsobom hodnotenia projektov alebo prístupom k žiadateľom neraz pripomína rozhovor s nepriateľom.