To, čo dnes dokazuje už aj veda, je často stará skúsenosť, ktorú ľud dávno uložil do porekadla. Napríklad: ráno je múdrejšie ako večer. My, noční vtáci, sme to trochu pozmenili a hovorievame, keď si ráno prezeráme v zrkadle kruhy pod očami: "Ráno je modrejšie ako večer." No tento alternatívny postreh vôbec nemá protirečiť starej ľudovej múdrosti. Veď to, že naša hlava pracuje aj v noci, keď spíme, potvrdzujú vo svojich dielach, či dokonca memoároch, aj mnohí umelci. Ernest Hemingway kdesi hovorí, že keď sa pri písaní nejakej poviedky zamotal, dával si záležať, aby išiel spať uprostred nedokončenej vety -- bol si istý, že jej pokračovanie sa mu prisní. A Jean-Arthur Rimbaud? Ten tomu rannému zázraku dal dokonca aj meno -- jednu svoju báseň nazval Dobrá ranná myšlienka. Nebol by to Shakespeare, najcitovanejší autor všetkých čias, aby sa aj uňho nenašlo vyjadrenie na túto tému. Nájdeme ho v Sonetoch. Slávny XXVII. sa začína takto:
Weary with toil, I haste me to my bed,
The dear repose for limbs with travel tired,
But then begins a journey in my head
To work my mind, when body´s work´s expired.
Keď do postele klesnem, nech si údy
oddýchnu od práce či od cesty,
znezrady zistím -- hlava ďalej blúdi
a pracuje môj duch, keď telo spí.
Je tu jediný problém: dobrá ranná myšlienka je unikavý plyn. Keď si ju hneď nezapíšete, zabudnete ju. Mne sa napríklad stávalo, že vždy, keď som sa ráno dvíhal, aby som si tú svoju dobrú rannú myšlienku zapísal, zobudila sa aj moja žena a opýtala sa, koľko je hodín. Odpovedal som jej -- a potom som si už nemal čo zapísať. No už sa to nestáva: moja žena sa vycvičila. Keď sa ráno dvíham, tvári sa, že spí. A ja sa tvárim, že mám dobrú rannú myšlienku.