Americká spoločnosť Telarc zastrešuje mnohých bluesových umelcov, a to nielen predstaviteľov nastupujúcej generácie, ale aj niekoľko významnejších legiend. K najstarším a dodnes vplyvným mississippským rodákom patria nevlastný syn Roberta Johnsona Robert Lockwood, Jr., Joe Louis Walker, Luther Johnson a James Cotton, ktorému nedávno vyšiel nový album Baby, Don´t You Tear My CLothes.
Cotton (*1935) hrá na ústnej harmonike od šiestich rokov. Vzorom mu bol Sonny Boy Williamson, ktorý ho ako deväťročnú sirotu vzal do učenia. Po prvých úspechoch u Muddyho Watersa -- jednej z najchýrnejších kapiel elektrického blues, zakladá vlastný James Cotton Blues Band a brázdi americký kontinent. V posledných rokoch vydal niekoľko albumov, párkrát bol nominovaný na cenu Grammy, získal ju však len jediný raz za skutočne výnimočný a žánrovo otvorenejší projekt Deep in the Blues (Verve, 1996) s gitaristom Joe Louis Walkerom a kontrabasistom Charlie Hadenom. Najvyššie bluesové ocenenie W. C. Handy Award mu bolo udelené celkovo osemkrát (kategórie umelec roka a album roka). Ústnu harmoniku si podmanil neobyčajným spôsobom, jeho chrapľavo zastretý hlas bol vždy premysleným opozitom inštrumentálnej bravúry. Po operácii pažeráka v roku 1994 ostal, žiaľ, len príležitostným spevákom. Neúnavný pionier oslávi budúci rok sedemdesiatku a aj napriek svojmu zdravotnému stavu je často na cestách.
Album Baby, Don't You Tear My Clothes sa nesie v znamení mladíckej nespútanosti a návratu chuti do života. Cotton zúročuje dlhoročné skúsenosti a dámam, ktoré sa na neho kedysi vrhali, odkazuje, že je síce stále schopný prehýriť noc, požaduje však odstup zrelého muža. Vyjadruje to nielen titul, ale aj pieseň prepožičaná od Lightnin´ Hopkinsa Baby, Don't You Tear My Clothes (Zlato, nestŕhaj zo mňa šaty). Škoda len, že spomínané svedectvá nám nie je majster schopný odovzdať sám, úlohy sa museli zhostiť rôznorodí vokalisti. Cotton pozýva nielen striktne bluesových umelcov, ale napríklad rockera Dave Alvina, folk-country pesničkára Doc & Merle Watsona, predstaviteľa bluegrassu Petera Rowana, hviezdu zydeco štýlu C.J. Cheniera. Spomínaní interpreti neboli príliš šťastnou voľbou, ale kredit vyrovnáva excelentná zostava spoluhráčov (gitarista Derek O'Brien, klavirista David Maxwell, basista Noel Neal a bubeník Per Hanson). K pozitívnym momentom patrí úprimnosť výpovede Bobbyho Rusha v titulnej skladbe, naliehavosť Marcie Ball vo When You Got a Good Friend, úcta k tradícii a zároveň nóvum Mississippi Blues v podaní Rory Block. Za zmienku stojí Cottonova harmoniková imitácia naratívneho štýlu Odetty, ktorej tmavý vokál sa v piesni Key to the Highway nádherne pohráva s mikronuansami.
Podľa názvu tridsať rokov staršieho a veľmi úspešného Cottonovho albumu 100 % Cotton (100 % bavlna) by sme mohli konštatovať, že do prvotriednej bavlny sa časom pustili mole (zdravotná indispozícia + prizvaní hostia) a jej kvalita o čosi klesla. Na druhej strane oproti bežným syntetickým tkanivám je to stále citeľný a najmä počuteľný rozdiel.