Udalosť, o ktorej dnes píšem, sa odohrala pred ôsmimi rokmi. Časový odstup jej však, paradoxne, čím ďalej, tým viac pridáva na aktuálnosti a ja si ju vždy pripomeniem, keď nezriedka v kontakte s umelcami nadobudnem pocit, že absolútne neviem, čo je to súčasné umenie. V máji 1998 sa vo Veľkej Británii trinásť študentov tretieho ročníka umeleckej školy v Leedse rozhodlo usporiadať výstavu -- projekt s názvom Going Places. Na realizáciu sa im podarilo od sponzorov získať nemalú sumu peňazí. V deň vernisáže sa návštevníci zhromaždili v galérii East Street Studios. Vo výstavnom priestore však stretli iba dievčinou v prestrojení za letušku, ktorá ich odprevadila na miestne letisko a usadila v terminálovom bare. O niekoľko minút neskôr sa zhromaždení stali svedkami toho, ako skupina študentov, ktorá výstavu organizovala, prechádza colnou kontrolou, vracajúc sa z dovolenky v španielskom Costa del Sol. Absolvovali ju -- pravdaže -- z peňazí pôvodne určených na realizáciu výstavy. To, ako sa v Španielsku váľali na pláži, opíjali sa a užívali si nočný život, dôkladne zachytili na videopáskach, a keďže boli umelci, vyhlásili svoj pobyt pri mori za umelecké dielo -- konceptuálne umenie. Denníky v celej Británii rozpútali vášnivú debatu o tom, čo vlastne je a čo nie je umenie. Zapojil sa dokonca aj americký internetový bulvár Tabloid s kritickým článkom s názvom Som ožratý na pláži -- a je to umenie, sakra! Diskusia pokračovala viac ako týždeň a väčšina médií sa zhodla, že projekt Going Places nebol žiadnym umením, ale obyčajným podvodom. Autori sa bránili a tvrdili opak. Po masívnej mediálnej kampani napokon študenti vyšli s pravdou von a "priznali farbu": z grantov a darov sponzorov neutratili ani halier, v žiadnom Španielsku neboli. Schovávali sa vo svojich bytoch, von chodili jedine po zotmení a prestrojení na nepoznanie. Prenajali si solárium a k moru sa odviezli najbližšie, kam sa v blízkosti Leedsu dalo, iba kvôli natočeniu potrebných záberov. Všetko muselo prebiehať v absolútnom utajení a za minimálne náklady, keďže v rámci konceptu sa rozhodli celú akciu hradiť z vlastného vrecka. Plán však vyšiel dokonale a splnil svoj účel: niekoľko dní sa na ostrovoch nehovorilo o inom, než o zmysle súčasného umenia. Na odpoveď sa, pravdaže, neprišlo a predpokladám, že jediná odpoveď ani neexistuje. Je to totiž asi niečo obdobné ako zamýšľať sa nad zmyslom života. Ostáva iba večná diskusia.