Rozhovor, ktorý pred dvanástimi rokmi poskytol Hospodárskym novinám, nestráca na aktuálnosti. Dotýka sa v ňom delenia Česko-Slovenska, svojej hereckej kariéry, ale aj tragickej nehody, pri ktorej vyhasli dva ľudské životy pod kolesami jeho auta. Prinášame vám ho pri príležitosti úmrtia Mariána Labudu st.
Svojím vzhľadom patríte k najoriginálnejším zjavom medzi našimi hercami. Pomohla vám vaša atypická fyziognómia v kariére?
Pri prijímaní na VŠMU sa vyberali najmä typicky urastení Slováci, preto som vďačný komisii, ktorá ma prijímala. Aj keď to boli teoretici, a nie praktickí herci, ktorí si asi povedali, že sa pokúsia o experiment a toto čudo prijmú. Takže som bol istým spôsobom popri všetkých tých pekných chlapcoch a pekných devách prelomový prípad. Dnes sa už prijímajú aj iné prototypy, ako napríklad kolega Robo Roth, ktorý je v Národnom divadle predstaviteľom hlavných úloh a tiež nepatrí medzi krásavcov. Nikto však nemôže vyvrátiť, že Jánošík nemal takú postavu ako ja (smiech).
Po postave šoféra Pávka v montérkach a s termoskou v aktovke vo filme Vesničko má středisková ste dodnes akoby zostali populárnejší v Česku než doma. Viete si to vysvetliť?
Možno je to práve kvôli tomuto dnes už kultovému filmu, ktorý si Česi zamilovali. Možno aj tým, že som nezapieral, že som pôvodom Slovák. Ani vo filme, kde Zdeněk Svěrák pridal vzhľadom na moju češtinu repliku o tom, ako som sa dostal do Čiech - že pochádzam od Zvolena, ale prišiel som tam na vojnu, a tak som tam nejako zakotvil. Ale naozaj sa mi stáva, že keď si kdekoľvek v bývalom Československu sadnem do reštaurácie, príde čašník a prihovára sa mi replikou z filmu. Alebo keď som nastupoval na Maldivách do lietadla, jedna pani v arabskom rúšku sa na mňa usmieva a hovorí: "Vítame vás na palube, pane Pávek." Tak to bol naozaj šok.
Narážam skôr na to, že na Slovensku ste boli párkrát za svoje neskrývané sympatie k federácii atakovaný...
Na Slovensku som naučený brániť sa. V Česku niekedy neviem, ako sa mám správať, pretože nie som zvyknutý na takú priazeň. Ale možno sa Česi rovnako správajú k svojim ľuďom. V Česku som predsa len hosť. Aj v živote to tak býva, že rodičia sú prísnejší na svoje deti. Ale je to vyvážené, pretože, keď na mňa začnú bezdomovci vykrikovať - do väzenia s ním, pomôže mi priazeň divákov. Slovensko je však špecifické v inom...
V čom?
Nikto sa vás tu nezastane. Idem si napríklad kupovať rybu do Záhradnej reštaurácie v Bratislave a zrazu tam na vás niekto z hostí vykríkne: "Choď si kúpiť rybu do Prahy!", tak podídem k nemu a opýtam sa ho: "A prečo? Však tu bývam." A on na to: "No, veď stále hráš v tých českých filmoch..." (napodobňuje odmeraný tón). A ja: "Ale ja vám tu v reštaurácii narátam niekoľko ľudí, čo pracujú v zahraničí, Čechách, na Morave, v Nemecku, tí môžu a ja nie?" Ale o to by ani tak nešlo, ide o to, že všetci sú ticho. Keby sa aspoň jeden našiel a povedal mu: "Daj mu pokoj..." Ale nie, všetci sklonia hlavy a sú svedkami trápneho dialógu. Až potom, keď som odchádzal, jeden mi pán tak potichu hovorí: "Nič si z toho nerobte, to je taký miestny..." Ale nahlas to nepovie nikto, pretože sa ich to netýka. V médiách sa ľudia môžu hádať, ale ulica by mala byť pre všetkých.
Nesúvisí to možno s tým, že na Slovensku vás niektorí ľudia považujú za arogantného?
Keby to povedal človek, ktorý je so mnou často, tento názor by som akceptoval, ale keď to povie niekto, kto vás nepozná a má len taký pocit, takýto názor prijať nemôžem. No nedá mi to pokoj, odkiaľ ste prišli na to, že som arogantný?
Píšu to niektorí novinári, najmä však tí z bulváru...
Poviem vám, ako to je. Na ulici musím nasadiť neprístupnú masku, pretože by som sa nikam nedostal. Ak by som túto masku nemal a stále sa len usmieval, ľudia by ma rozobrali na súčiastky. Cestujem v autobuse, vo vlaku, tam sedí známy herec, tak čo by som nevyužil čas a neporozprával sa s ním.... Ale potom by som nemal nikdy pokoj. V spoločnosti každý očakáva, že budem niečo rozprávať a zabávať ľudí, a keď nerozprávam, môže vznikať dojem, že som arogantný. Ale nemyslím si, že som arogantný, rád sa porozprávam s ľuďmi a vážim si každého, kto si dobre spraví svoju prácu. Aj zametača, keď mi povie: "Viete, ja som tak rád, že je to tak pekne vyzametané." Ale možno to vzniklo aj kvôli tomu, že bulvár vás najskôr dobre opľuje a potom chce s vami komunikovať, čo je absolútne nelogické. Takže sú určité noviny a redakcie, s ktorými komunikovať nechcem.
Mávate problémy s tým, že poviete to, čo si myslíte?
Celý život. Aj pri obsadzovaní do úloh si ma niektorí režiséri nevyberajú, pretože si povedia - ach, ten Labuda bude zasa vymýšľať... a dajú prednosť submisívnejším ľuďom.
Na začiatku vašej kariéry ste boli zaškatuľkovaný ako komický herec. Dnes ste sa vypracovali na charakterového herca, ktorý dostáva divadelné Dosky za stvárnenie Tisa. Išlo o prirodzené dozrievanie, alebo ste sa chceli zbaviť nálepky komika?
Vždy som sa bál škatuľky komika, s ktorým je vždy sranda. To by ma celý život nebavilo a obdivujem kolegov zaradených k zabávačom, ktorí to musia celý život vydržať a "vyrábať" srandu. A tým aj tlačiť na pílu. Ešte za minulého režimu mi jeden súdruh minister pri čakaní na lietadlo na letisku po niekoľkých pohárikoch bodro povedal: "Vieš, súdruh Labuda," lebo oni nám všetci tykali, "situáciu, keď sa kalila oceľ, sme už zvládli, ale teraz ide o to, aby sa pracujúci ľud smial. A od toho si tu ty." A v tej chvíli vo mne zapadla klapka a ja som nemohol robiť žiadne zábavné programy. A nepriamo mu vďačím za otvorenie očí, pretože som nechcel prispievať k situácii, aby sa pracujúci smial, lebo sa v podstate nebolo čomu smiať. Predtým sa mi stávalo, že len čo som vošiel na javisko, ani som nič nepovedal a diváci sa smiali. Zmenilo sa to až po niekoľkých sezónach, a keď spomínate Tisa, pri ňom už do smiechu naozaj nikomu nie je.
V jednom rozhovore ste však naznačili, že ľutujete niektoré svoje vystúpenia v estrádnych programoch. Či už za komunistického režimu alebo po ňom...
No, ľutujem... Čo môžete ľutovať? To, čo sa stalo, stalo sa, bola to určitá skúsenosť, ku ktorej som sa postavil tak, že som zlomil súperovo podanie, povedané športovou terminológiou, takže už nie som zaškatuľkovaný len ako komik. A sem-tam sa nájdu režiséri, ktorí ma bez strachu obsadia aj do dramatickej úlohy...
Ešte sa vrátim k Tisovi. Nie je priskoro na vyťahovanie "politických mŕtvol"?
Myslím si, že nie. Toto politické divadlo začal Juraj Kukura v Divadle Aréna podľa nemeckého vzoru. Na predstavenie prídu aj mladí a dôležité je, že neodídu, chcú sa niekam hlásiť. Napriek tomu, že svetom vládne globalizácia, vždy a všade sa nakoniec príde k otázke where are you from - odkiaľ ste?
Nie je potom zvláštne, že v českej tlači sa po premiére hry o Tisovi písalo viac a detailnejšie ako u nás?
Podľa mňa je to aj tým, že nám istým spôsobom trochu závidia takúto reflexiu, pretože oni sa svojich bolestí stále boja. Vždy sme k nim vzhliadali ako k väčšiemu bratovi, ale keď my, Slováci, začneme robiť takéto veci, aj oni si uvedomia svoju malosť. Dramatik a bývalý predseda Českej národnej rady Milan Uhde mi po premiére povedal: "Vy jste nás předběhli v sebereflexi." Pretože oni stále majú svojich Háchov a iných problematických dejateľov...
Postavenie slovenských hercov ste raz prirovnali k statusu Židov, "pretože ľudia sa boja, aby nemali viac peňazí". Myslíte si to stále?
Bulvárne médiá sledujú najmä to, keď herec zoberie reklamu. K tomu vám poviem takúto teóriu. Za úlohu vo filme Vesničko má středisková, ktorý bol nominovaný na Oscara a v tej dobe sa predal do celého sveta, som dostal na tie časy nevídaný honorár - 8 700 korún. A keď ma po rokoch niekto v inej dobe použije vďaka úspechu tohto filmu na reklamu na kostelecké párky, tak tú reklamu zoberiem a nebojím sa, že sa zhodím.
Prečo nie?
Pretože si myslím, že až teraz som dostal za film, ktorý toľko zarobil, zaplatené. A ak by mi tá reklama mala uškodiť, vytunelujem sám seba, nikoho iného. Nie ako niektorí iní. Je to až smiešne, keď niekto sleduje, koľko zarábajú herci, pretože sú to tvrdo zarobené peniaze s tým, že ak hovoríme o reklame, riskujú svoje meno a uznanie. Ale nikoho neokrádajú ani nerobia podvody ako niektorí ľudia v privatizácii alebo v politike. A vidieť to aj v reálnom živote. Za bývalého režimu boli hýčkaní a keď niekam prišli, hneď vzbudzovali pozornosť. Dnes si ich nikto nevšimne, pretože v pozornosti sú boháči. Takže z tejto odpovede vám musí byť jasné, čo herci z hľadiska zárobkových hodnôt znamenajú. Navyše, keď sa v roku 1989 angažovali, mohli vedieť, že si pod sebou pília konár, a že sa postarali o boháčov, ktorí rástli ako huby po daždi.
Nedávno ste povedali dosť zvláštnu myšlienku. Ľudia by vraj nemali byť odkázaní na odpovede osobností v rozhovoroch. Ale kto má potom byť tým tvorcom verejnej mienky, ktorý ukáže prstom a povie - toto je správne?
Myslel som to trochu inak. Keď neboli noviny ani rádio, "tvorcami verejnej mienky" boli obyčajní, starí otcovia na dedine, všelijakí dedkovia, ktorí, keď niečo povedali, malo to váhu, pretože prešli svet a mali skúsenosti. Lenže dnes akoby starí ľudia strácali na význame, akoby si ich nik nevšímal. Keby mladý človek pozorne počúval staršieho, možno sa dozvie viac, ako keď preberie názor z novín alebo televízie.
Ale dnes nie sú "in" ani starí, ani skúsení...
Pretože starých dnes nahradil počítač. Mladí si len ťuknú a majú všetko na internete. Keď sa však porozprávate so starým človekom, okrem toho, že sa niečo dozviete, máte aj emocionálny zážitok, máte spätnú väzbu. Z počítača sa slza nevytlačí.
Do popredia verejného záujmu ste sa dostali aj kvôli minuloročnej nehode v Česku, kde ste neúmyselne usmrtili dve ženy. Už ste sa s tým vyrovnali?
Aj keď som sa snažil odpovedať na všetky novinárske otázky, nepomohlo to. Dal som si tú námahu byť ústretový, ale bol som obviňovaný, akoby som obete môjho nešťastia vlastnoručne zaškrtil. No nesťažujem sa, len nechápem, keď sa bulvár musí stále obracať na tých pár ľudí, ktorí na Slovensku sú a keď vás opľujú, musia predsa vedieť, že im neodpoviem. Znovu som pri tom, na Slovensku nenájdete to, čo sa stalo v Českej republike, že sa štát zastal Libušky Šafránkovej a Josefa Abrháma. U nás sa nezastane nikto nikoho. Ale podobná nehoda sa môže stať každému.
V internetových debatách sa však objavujú názory, že by mal platiť rovnaký meter pri trestoch pre každého. Vy ste dostali podmienku. Aký je na toto váš názor?
Ale ja som nemal žiadnu úľavu.
Vraj vás z toho vysekali právnici.
Ako? Za to, že mi dovolili na Slovensku šoférovať?
Asi áno.
V bulvári som sa dočítal, že som ťahal so sebou kŕdeľ právnikov, pritom som nemal nikoho. Tak nech sa dotyčný obráti na súd. No vidíte, ani vám som ráno neveril, že ste z Hospodárskych novín, taký som už nedôverčivý. Kedysi ste sa mohli obrátiť napríklad na okresný výbor strany, dnes sme v surovom kapitalizme a vy sa musíte brániť sám.
Ako sa bránite?
Aj prácou, keď je, a keď nepracujem, chodím cvičiť a na prechádzky do hôr.
Vaším snom je vedieť hrať na klarinete a pri novinárskych otázkach odpovedať hrou. Máte novinárov plné zuby?
V živote som robil veľmi veľa rozhovorov a niekedy sa ich nasýtite, pretože len rozprávate, rozprávate... Ale mojím životným poznaním je, že rovnako ako matka, ktorá učí dieťa umyť si ruky a zúbky, vie to dokola zopakovať aj tisíckrát. Mužov to nebaví, povedia to päťkrát, ale to nikam nevedie. Keď však stretnem mladých ako vy, ktorí sa prejavia tak, ako sa prejavia, zistím, že má zmysel rozprávať. Takže klarinet radšej odložím bokom. Na klarinete by mal začať hrať politik, keď skončí svoju kariéru, alebo nejaká porazená politická strana...