Piate dobrodružstvo harvardského profesora Roberta Langdona sa drží rovnakých rámcov ako tie predchádzajúce. Chýbajúcu originalitu nahrádza kniha Pôvod (Origin) skvelým tempom a dômyselnou ústrednou myšlienkou, píšu Lidovky.
Fanúšikov poteší, ale Brownove provokácie dnes už ťažko vyvolajú kontroverzie. Robert Langdon je zabehnutým knižným menom. Staromládenecký univerzitný profesor ukázal svetu, že náboženské symboly sú "cool" už v prvotine Da Vinciho kód (The Da Vinci Code) v roku 2003.
Román vyvolal kontroverzie tým, že postavil na hlavu cirkevnú dogmu o Ježišovom manželstve a potomkoch. Dan Brown v ňom spojil fikciu a reálne skutočnosti tak majstrovsky, že ich čitatelia nedokázali od seba odlíšiť.
Román Pôvod, už piate Langdonove dobrodružstvo, v tejto tradícii pokračuje a cirkevným hodnostárom znovu neurobí radosť.
Všetci ma chcú zabiť
Kde sme sa tu vzali? Kam kráčame? Dve ústredné otázky Pôvodu si položil hneď na začiatku miliardár a futurológ Edmond Kirsch, Langdonov bývalý študent.
Pomocou Winstona, hypermoderného počítača, ktorý si sám zostrojil, na ne podľa vlastných slov našiel jasnú odpoveď. Tú sa chystá svetu oznámiť v bombastickej a on-line prenášanej prezentácii z Guggenheimovho múzea v španielskom Bilbau.
Veci ale naberú dramatický spád a odpovede na tieto dôležité otázky sa zdajú byť stratené. Situáciu môže zvrátiť jedine Robert Langdon. Na ceste do Barcelony, kde sa má skrývať tajomstvo, ho sprevádza Ambra Vidalová, kurátorka Guggenheimovho múzea.
Niekto ale vynakladá veľké úsilie na to, aby sa tajomstvo nedostalo von. Všetky náznaky ukazujú na španielsku kráľovskú rodinu... A čo vlastne to veľké odhalenie, na ktoré kniha láka?
Autor naň ponúkne čitateľovi vedecky podložené a logické odpovede. Tu nastupuje ono Brownovo forte, pri ktorom čitateľ nemá šancu spoznať, čo si autor vymyslel a čo je realita.
Aj keby išlo ale o čistú Brownovu fabuláciu, tak je rovnako ťažké sa tej myšlienky zbaviť. Pôvod svojho čitateľa odmení fantastickým chrobákom v hlave.
Svoju porciu faciek dostane cirkev, ale aj veda. Nedá sa ale už ubrániť pocitu, že má Dan Brown pre všetky svoje knihy tabuľku, kam len dopĺňa mená ľudí a organizácií.
Robert Langdon cez Španielsko znovu uteká pred elitnou jednotkou/službou, po boku mu stojí krásna hrdinka, ktorá je do všetkého zapletená z vlastnej vôle, a nad všetkým stojí filantrop s neobmedzeným množstvom peňazí, ktorý urobil nejaký prevratný objav.
Táto kostra zápletky sa dá napasovať viac či menej na všetky Brownove knihy. Robert Langdon by tak dobre mohol byť Jamesom Bondom knižných trilerov. Ale rovnako ako v prípade Jamesa Bonda, ani tu rámcovitosť neprekáža, keď je dobre podaná.
Tempo láme väzy
Dan Brown totiž už so svojou prvotinou, Da Vinciho kódom, dokonale zvládol skvelý trik na čitateľa. Jeho štýl písania sa rozhodne nedá radiť medzi vysokú literatúru, avšak je dynamický, a to aj v dlhých opisných pasážach.
Veľmi krátke kapitoly, takmer bez výnimky, končia šokujúcim odhalením, ktoré sa naplno rozohrá až v nasledujúcej kapitole. Pôvod tak hneď na začiatku nasadí tempo, ktoré drží po celú dĺžku románu.
Knihe práve tempo ale aj škodí, pretože niektoré dejové zvraty nedostanú dostatočný priestor doznieť, než ich prebijú iné. Vďaka tomu celá jedna dejová linka pôsobí úplne zbytočne.
Veľkým mínusom pre niekoho by mohla byť aj nezaujímavá, až škaredá obálka (slovenského aj českého, pričom tá slovenská pôsobí o niečo lepšie, pozn. red.) prekladu.
Vľavo obálka českého prekladu, vpravo obálka slovenského prekladu.
New York Times tvrdí, že Pôvod má potenciál vyvolať rovnakú vlnu kontroverzií ako Da Vinciho kód, je to ale trochu veľkohubé. Dan Brown je na literárnej scéne už pevne usadený a svet si na jeho provokácie zvykol, hoci často zatína do živého.
Rovnako tak si ale Brownovi čitatelia zvykli na neuveriteľné prepojenie pravdy a fikcie, ktoré zvláda na súčasnom knižnom trhu snáď len on.
Brown je ako starý pes, ktorý sa síce novým kúskom nenaučí, ale pánovi rovnako urobí veľkú radosť. Zostáva ale otázkou, či tieto triky budú stačiť aj nabudúce.