Prekvapivým víťazom benátskeho filmového festivalu sa vlani stala nová snímka mexického režiséra Guillerma del Tora, píšu Lidovky.
Uprednostnenie divácky vďačnej hororovej melodrámy pred náročnejšími dielami slávnych filmárov, ako je Abdellatif Kechiche alebo Hirokazu Ko Reeda, svedčí nielen o slabšej úrovni súťaže, ale aj o dopyte po rozprávkovo jednoduchých príbehoch o láske a porozumení.
Del Toro svoju novinku síce zasadil do Spojených štátov v období studenej vojny, kedy kiná premietali biblické veľkofilmy a ulicami amerických miest sa preháňali nablýskané "cadillaky", ale je zrejmé, že keď spoločne s Vanessou Taylorovou písal scenár (podľa nedávnych obvinení pod nepriznaným vplyvom divadelnej hry Let me Hear You Whisper), myslel pri tom na súčasnosť.
Neskrývané nepriateľstvo voči menšinám sa v dnešnej Amerike opäť stáva horúcou témou. Podoba vody dáva svoju rozprávkovú štylizáciu najavo od titulkovej sekvencie.
Otvárajú sa pred nami dvere do fantastického podvodného sveta a plávame do zatopeného príbytku hlavnej hrdinky. Tá je rozprávačom, podľa vzoru kníh pre mladšieho čitateľa, predstavená ako "princezná bez hlasu".
Kamera za doprovodu podmanivej hudby Alexandra Desplata ladne tancuje priestorom aj potom, čo sa ukáže, že podvodné zábery boli len snom.
U del Tora vedie medzi magickým a reálnym veľmi tenká a ľahko prestupná hranica. Dôležitá je pre neho naša ochota uveriť neuveriteľnému.
Tomu napomáha atmosféra úžasu, ktorú film od prvých minút navodzuje. Viac než Baltimore v 60. rokoch, kde by sa dej mal odohrávať, pripomína Podoba vody klasické hollywoodske filmy.
Americké reálie tu boli zredukované na niekoľko najvýraznejších znakov doby, slúžiacich predovšetkým k zosilneniu politickej relevantnosti príbehu.
Obojživelný milenec
Protagonistkou filmu je nemá upratovačka Elisa Espositová (Sally Hawkinsová), ktorá sa deň čo deň trmáca autobusom do vládneho výskumného ústavu, aby tam utierala podlahy postriekané močom, krvou a inými substanciami.
Najlepšími priateľmi dobrosrdečnej ženy, ktorej priezvisko prezrádza latinskoamerický pôvod, sú jej výrečná černošská kolegyňa Zelda (Octavia Spencerová) a postarší sused Giles (Richard Jenkins), ktorý čoby gay zastupuje ďalšiu z minorít, ktoré sa v trumpovskej Amerike oprávnene cítia v ohrození.
Keď do jedného z laboratórií privezú stvorenie, ktoré odchytili v juhoamerickej rieke kvôli výskumným účelom (prvý z mnohých odkazov na del Torov obľúbený béčkový horor Netvor z Čiernej lagúny), Elisa ho ako mimoriadne empatická a tolerantná žena na rozdiel od svojich nadriadených nevníma ako hrozbu.
Pre ňu ide o ďalšiu bytosť, ktorej môže venovať svoju starostlivosť a lásku. Del Toro, podobne ako Tim Burton, s obľubou prevracia normy stanovujúce, čo je monštruózne a čo ľudské.
Skutočným monštrom vo Podobe vody nie je bezmenný obojživelník a Elisin milenec, ktorého stvárnil skoro dva metre vysoký americký herec Doug Jones. Schovaný pod maskou pôsobí súčasne odpudivo aj vľúdne.
Ako hlavný zdroj nebezpečenstva v rozprávaní slúži šéf ochranky ústavu Richard Strickland (Michael Shannon), brutálny xenofób bez zmyslu pre humor, ktorý sa vyžíva v šikanovaní zamestnancov a sadistickom mučení, pri ktorom del Toro oproti svojim americkým kolegom rozhodne neberie ohľady na citlivejších divákov.
Rozprávka pre dospelých
Ako keby nestačilo, ako odpudivo sa Strickland ku každému (vlastnú manželku nevynímajúc) správa, jeho škaredosť je ešte zvýraznená dvojicou pomaly hnijúcich prstov, ktoré mu prišili po bolestivej konfrontácii s obojživelným tvorom.
Podobne doslovný a usmerňovací je del Toro naprieč celým filmom, cez neštandardnú milostnú (a erotickú) linku k najopatrnejším počinom, ktoré mexický milovník starých hororov a monštier doteraz nakrútil.
Počas celého filmu nás vedie za ruku, aby sme presne vedeli, čo máme prežívať a čo si máme myslieť. Nedáva nám príležitosť, aby sme jeho fascinujúci fiktívny svet skúmali sami a našli v ňom niečo, k čomu naša pozornosť nebude obozretne nasmerovaná.
V prípade filmu pre deti by podobná ohľaduplnosť voči divákom a čiernobiele uchopenie postáv boli pochopiteľné. Lenže Podoba vody svojimi témami a otvoreným prístupom k násiliu a sexualite cieli na dospelých.
Film je rovnako obmedzujúci ako pre diváka, tak aj pre hercov, ktorým rozprávanie nedovoľuje vystúpiť zo stereotypných škatuliek.
Elisa je krehká zvedavá bytosť, má detsky nevinný pohľad Sally Hawkinsovej, niečo z Amélie z Montmartru, ktorá hľadá spriaznenú dušu, ktorá by ju prijala aj s jej handicapom.
Pre svoj zmysel pre snívanie si dobre rozumie s Gilesom, ktorý sa márne snaží obnoviť kariéru reklamného výtvarníka. Dvojicu hrdinov hľadajúcich rôzne cesty ako komunikovať bez slov, dopĺňa Zelda, ktorá naopak hovorí takmer bez prestania.
Aj ona ale cez herecké nasadenie Octavie Spencerovej predstavuje jednorozmernú figúrku, striedavo vyvolávajúcu smiech a súcit a vo výsledku slúži hlavne ako zámienka na to, aby zloduch v reakcii na jej stredné meno mohol prerozprávať biblický príbeh Samsona a Dalily a upozorniť nás tak na jeho podobnosť s námetom Podoby vody.
Keď postavu využijete na upozornenie toho, ako šikovne ste vymysleli scenár, pôsobí to hlúpo. Ako krikľavý doklad účelového nakladania s hrdinami, plniacimi iba vopred vymedzené funkcie.
Podobne ako Zelda alebo Strickland, ktorý si navzdory časovej tiesni nájde chvíľku, aby svoje obete oboznámil, prečo rozhrýza tvrdé cukríky, aj del Toro má potrebu všetko názorne vysvetľovať a dovysvetľovávať.
Dopredu tak vďaka vytvoreniu asociatívnej väzby medzi varenými vajcami a Elisinou sexualitou vieme, akým smerom sa bude uberať jej pomer so šupinatým priateľom.
Vopred poznáme podrobnosti záchrannej misie a s predstihom niekoľkých scén dokážeme odhadnúť správanie väčšiny postáv. Predvídateľnosť únavne lineárneho rozprávania samozrejme mohla byť vedomou autorskou voľbou, spôsobom, ako napodobniť dramaturgiu rozprávok.
Vernosť konceptu však neospravedlňuje pomalosť filmu, ktorý nám nedáva príležitosť dopĺňať prázdne miesta a domýšľať iba naznačené a všetku prácu odvádza za nás.
Kto sa bude chcieť zabaviť, môže však aspoň obdivovať unikátnu výtvarnú stránku, k čomu nám film opájajúci sa vlastnou krásou dáva v dlhých unavujúcich záberoch mnoho príležitostí.
Bohatá výprava, originálne praktické efekty a vynaliezavá práca s farbou vytvárajú atmosféricky bohatý svet, v ktorom budete tráviť čas o to radšej, čím viac amerických žánrových filmov z 50. a 60. rokov ste videli.
Del Toro ponúka na rovine štýlu aj obsahu opojný súhrn z béčkových sci-fi, monštier hororov, špionážnych thrillerov a melodrám. Ochudobnení nebudeme dokonca ani o muzikálovú vsuvku.
Lenže žiadny z týchto odkazov v sebe - ako celá Podoba vody - nemá spontánnosť a pravdivosť filmov, ku ktorým sa odkazuje. Guillermo del Toro nakrútil vizuálne úchvatné a z technického hľadiska prakticky bezchybné divadlo, ktoré svojím príbehom nabáda k väčšej názorovej, kultúrnej či sexuálnej pestrosti.
Sám však divákovi žiadny priestor pre nezávislé myslenie a vykročenie mimo úzko definovaný rámec neponecháva.
Ak Podoba vody po Zlatom levovi z Benátok vyhrá aj Oscara, ako napovedá množstvo prognóz, bude to hlavne cena za skvele zvládnuté remeslo, ktoré film tak okázalo stavia na obdiv. Nie za myšlienkovú hĺbku, nápaditú zápletku či rozprávačský um.