Po svetovej premiére českého filmu Až príde vojna o slovenskej polovojenskej domobrane v Berlíne uviedli ďalšie filmy, ktoré sa týkajú rastúcej nenávisti v Európe.
Českému filmu o Slovenských brancoch venovali nemecké médiá mimoriadnu pozornosť a medzi filmovými profesionálmi bolo ťažké stretnúť niekoho, kto by film nevidel.
Nemecký denník Der Tagesspiegel poreferoval o filme na takmer celej strane v článku nazvanom Vojna v našom strede.
Nórsko-švédsko-dánsky súťažný film U- 22. júla opisuje v réžii skúseného nórskeho režiséra Erika Poppeho vyhladzovací útok neonacistom Andersom Breivikom na nórskom ostove Utøya v roku 2011. O udalosti, ktorá znamenala najväčšie masové vraždenie v Nórsku po 2. svetovej vojne, je iste ťažké nakrúcať hraný film.
Vraždenie v letnom tábore Nórskej strany práce (sociálno demokratická strana vyznávajúci liberálno demokratickej myšlienky) trvalo v skutočnosti 72 minút, film je dlhý 90 minút a nakrútili ho z pohľadu jednej z účastníčok tábora - dievčaťa menom Kaja (vynikajúca rola Andrey Berntzenovej), ktorá sa po celý čas útoku snaží nájsť svoju sestru Emilii a pritom nebyť nápadná.
Mizéria obetí na plátne
Hlavnou zbraňou snímky je neočakávaný dejový prelom a perfektné zachytenie atmosféry. Kaja na začiatku filmu kamarátom hovorí, že tábor je "najbezpečnejšie miesto na svete".
Tábor je vskutku dobre organizovaný, jeho účastníci si vyvesujú na stany antirasistické a ľavicové nápisy a požadujú "mier na celom svete". Ich idealizmus pôsobí vo filme celkom pekne a presvedčivo.
Krátko po piatej poobede ale nastáva zlom: začne - spočiatku odkiaľsi z diaľky - streľba a deti sa najskôr domnievajú, že je to cvičenie polície, niektorí hovoria o útoku Al Káidy.
Nikto nevie, či je lepšie zostať v drevenej budove táborového centra a zabarikádovať sa tam, utiecť do lesa alebo sa snažiť preplávať jazero Tyrifjorden.
Mobilné spojenie je komplikované, na ostrove je zlý signál. Napriek tomu sa niekoľkých deťom podarí dovolať sa domov alebo na políciu. Počas celého filmu je počuť výstrely a výkriky, ale vraha okrem dvoch záberov jeho tieňa vôbec nevidíme.
Jeho meno vo filme nepadne ani raz. Konverzácia obetí je veľmi obtiažna, deti musia zostať ticho. Cez tieto obmedzenia sa režisérovi podarilo precízne vykresliť atmosféru strachu o život a uzavretého priestoru, z ktorého niet úniku.
Film nakrútili veľmi neobvykle v jednom jedinom zábere, nie je tu žiadny strih. Miestom bol ostrov susediaci s ostrovom Utøya, v celom filme je len jedna zmena miesta (les a skalnaté pobrežie s výhľadom na jazero).
Film rozpráva dej z pohľadu obetí, čo je pomerne nezvyčajné - väčšina filmov o terore je vytvorená z hľadiska páchateľov. Nesie silné stopy dokumentarizmu - režisér Poppe využil svedectvo detí, ktoré prežili a vytvoril presný obraz situácie počas útoku.
Niektorí však neboli schopní o masakre rozprávať ani po niekoľkých rokoch. K jednému z najsilnejších miest filmu patrí, keď Kaja hovorí tesne pred koncom s kamarátom Magnusom, ktorý sa skrýva medzi útesmi a hovorí, že na ostrov prišiel len "zháňať dievčatá" a popraje Kaji, aby sa stala nórskou premiérkou.
Film neopisuje masaker na ostrove naturalisticky. Nevyžíva sa v krvi ani v prehnaných emóciách. Vidíme veľa mŕtvol, ale z diaľky. To hlavné je ťažký, zvieravý pocit, z ktorého niet úniku. Ide o unikátny príspevok o terorizme a masovom vraždení.
Filmoví teroristi, rozprávajúci príbeh zanechali v sále ticho
Naopak, film 7 dní v Entebbe nakrútili z pohľadu teroristov. Uviedli ho v hlavnom programe, no mimo súťaž. Ide o britský thriller brazílskeho režiséra José Padilha.
Padilha sa stal známym režisérom politických filmov a preslávil sa filmom RoboCop z roku 2014. Páchateľa stelesnili nemecký herec Daniel Brühl - vo film hrá nemeckého teroristu Wilfrieda Bösa - a britská herečka Rosamund Pikeová, tá sa stala teroristkou Brigitte Kuhlmannovou, priateľkou Ulrike Meinhofovej.
Opisuje únos lietadla Air France na linke z Tel Avivu do Paríža v roku 1976. Lietadlo skončilo v ugandskom Entebbe. Kľúčovú úlohu zohráva aj neslávne známy ugandský diktátor Idi Amin. Film zachytáva aj neporozumenia medzi príslušníkmi RAF a PLO, ktoré teroristov oslabujú.
Obe dve skupiny veria, že "Izrael je imperialistický, fašistický a sionistický štát", teroristi z RAF sa ale snažia presadzovať svoje ideologické a "humanitne" ladené ciele, zatiaľ čo arabským extrémistom ide predovšetkým o výmenu rukojemníkov za Palestínčanov zajatých v Izraeli.
Hlavná časť filmu patrí separácii rukojemníkov na letisku v Entebbe. Kľúčová scéna útoku izraelskej armády prichádza ako vyvrcholenie filmu.
Celá protiteroristická akcia izraelskej armády trvala v skutočnosti 90 minút, ale vo filme je zovretá do krátkeho záveru. Zložitá vojenská operácia bola schválená premiérom Jitzchakom Rabinom a ministrom obrany Shimonom Peresom (kľúčové scény prípravy operácie sú vo filme obsiahnuté) a podarilo sa ju úplne utajiť.
Táto operácia patrila k vôbec najťažším protiteroristickým akciám v histórii. Na miesto vzdialené 4000 km od Izraela boli vyslané vojenské lietadlá schopné prepravovať obrnené automobily, vojenskú techniku a početné jednotky špeciálnych síl.
Akciu samu film uchopil režisér ako metaforu v podaní známej tanečnej skupiny Batsheva Dance Company, do ktorej sú prestrihané scény skutočného Izraleskeho útoku, pri ktorom bola oslobodená väčšina rukojemníkov.
Operácia Entebbe je dnes chápaná ako veľké víťazstvo nad medzinárodným terorizmom, vďaka ktorému bolo oslobodených 102 rukojemníkov, o život prišlo 20 ugandských vojakov, 7 teroristov a tiež jeden izraelský veliteľ - brat dnešného izraelského premiéra Benjamina Netanjahua.
Film síce rozpráva (a už po niekoľkýkrát) o udalosti starej štyridsať rokov, avšak odvtedy nebola vyriešená ani palestínska otázka, ani likvidácia medzinárodného terorizmu.
Hrozbe terorizmu venoval festival tento rok celú radu filmov, oveľa viac než v uplynulých rokoch.