Hvoreckého najčerstvejší opus, šteklivo nazvaný Plyš (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT), by sa pokojne mohol volať Mišo a Berlín alebo, trošku vážnejšie, Michal a City. Volá sa však Plyš a je to možno aj preto, že predmetná próza sa priam hmýri "plyšovými" literárnymi vypchávkami. Nech sa páči, tu jedna z tých nezmyselnejších: "Bezútešná predstava, že musím vstať, bola naozaj hrozivo blízka." (s. 74) Plyš jednoducho trpí záplavami vymenúvaní, (do)vysvetľovaní, vášnivou snahou čitateľa poinformovať do bezvedomia. Ale môžeme sa mýliť, akiste šlo o autorský zámer. Možno názov chcel poukázať len na to, že príbeh, ktorý by sa pri väčšej dávke sebadisciplíny dal vyrozprávať ako poviedka, sa môže -- ak je verbálneho plyšu hojnosť -- rozrásť na román.
Pribrzdený tep veľkomesta
K príjemným stránkam čítania Hvoreckého textu patrí, že pripomínajú zážitky spojené s čítaním Doctorowovej Svetovej výstavy či Dos Passosových Manhattanských križovatiek. V oboch spomínaných románoch je totiž hlavným aktérom mesto samotné. No a z Hvoreckého prívalu opisov, prirovnaní, postrehov, žánrových obrázkov, enumerácií, náčrtkov, impresií mi vychádza, že aj Plyš by za hlavného hrdinu najradšej pasoval mesto.
U Hvoreckého však, napriek nadužívaniu osvedčených postupov fastreadingovej lektúry (krátke, jasné vety), post(neo)futuristická, multikultúrna metropolis je stále akási statická, málo dynamická, chudokrvná, papierová... Ako keby autor po celý čas hovoril len o akýchsi kulisách. Ale možno aj toto je súčasťou autorského plánu. Rovnako ako pohrávanie sa s alúziami na Williama Gibsona (Idoru; Pattern Recognition) či Dona DeLilla (Biely šum).
Zábava mierne meravá
DeLillovský spôsob písania pripomína vsúvanie faktických informácií prevzatých z odbornej literatúry alebo z tlače: "Po roku 1981 bolo v kresťanských seminároch sedemdesiat percent homosexuálov, z ktorých tretina si myslí, že celibát znamená len neuzavrieť manželstvo." (s. 18) Alebo: "Internetová pornografia je biznis s ročným obratom vyše pätnásť miliárd eur." (s. 29) Na rozdiel od DeLillových románov, u Hvoreckého chýba zmysel pre humor, vyváženosť, flexibilitu. "Hosťujúce" citácie v Hvoreckého texte pôsobia meravo, nepatrične. Autor má na to, aby si s týmto problémom časom poradil. A pokiaľ ide o kyberpunkové vplyvy, nepopierateľná "gibsonovčina" sála z viet ako: "Chemická obloha pulzovala modrým svetlom, bolo neznesiteľne dusno." (s. 75)
Hlavná postava románu (?), Irvin Mirsky, sa stihne charakterizovať jedinou "musilovskou" vetou: "Chýbali mi už aj ozajstné povahové vlastnosti." (s. 35) Je to od neho síce pekné, ale z väzenia nepravdepodobného papierového osudu ho toto priznanie nevyslobodzuje. V poriadku: možno aj toto je autorský zámer.
Hvorecký chce svojho čitateľa predovšetkým zabávať. A čitateľ, ak má rád príbehy odohrávajúce sa v sterilnom svete blízkej budúcnosti, zapratanom apatickými postavami, technickými vymoženosťami a navoňanými značkovými produktmi, sklamaný zrejme nebude.