Knižná séria Warhammer tematicky čerpá z prostredia rovnomennej spoločenskej hry. Tituly z fantazijného sveta, ktorý sa vyznačuje predovšetkým nikdy nekončiacou vojnou ľudí so silami Temnoty, sa väčšinou nezaradia do kategórie "vysokej prózy". Najnovší prírastok do početnej rodiny "warhammerov" s názvom Jízda mrtvých však ukazuje, že aj žáner fantasy môže dosahovať určitú literárnu úroveň. Spisovateľ Dan Abnett totiž vytvoril prozaické dielo, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani poprední predstavitelia "stratenej generácie".
Hlavná myšlienka Jízdy mrtvých spočíva v poukázaní na nezmyselnosť vojny. Na prvý pohľad ošúchaná téma sa v žánrovom vymedzení fantasy mení na atraktívny a originálny obraz, ktorý autor dokázal majstrovsky a dopodrobna "vymaľovať". V úvode sa zoznamujeme s elitnou vojenskou jednotkou Ríše -- Hulánmi, a zvlášť s dvoma hlavnými postavami. Karl Reiner Vollen a Gerlach Heilmann sú typovo odlišné postavy, na čom je ďalej postavený celý dej. Vzdelanec Karl je skromným, dobromyseľným mladíkom z chudobnejších pomerov, kým bohatý šľachtic Gerlach sa prezentuje naduto a pohŕdavo, čím Karlovi neraz strpčuje život. Spája ich však spoločná minulosť, ako aj presvedčenie, že slúžiť domovskej Ríši je cťou a výsadou. Veria zároveň ilúzii, že vojna vyzerá aj v skutočnosti tak ako v knižkách či pompéznych rozprávaniach. Po prvom stretnutí s krutosťami ozbrojeného konfliktu musia priznať, že realita funguje bez básnických prikrášlení. Pri masakre ríšskych vojsk barbarskými hordami Kurganov sú totiž obaja hrdinovia konfrontovaní so smrťou a utrpením svojich druhov a zisťujú, že vyleštená uniforma a hrdý postoj nie je všetko. Cesty Gerlacha a Karla sa potom rozdeľujú -- kým jeden sa pridá ku Kislevskej jednotke miestnych bojovníkov, druhého zajme podivný barbarský kmeň. Lenže obaja túžia po návrate na front.
Fiktívny dej, pozmenené geografické reálie, naturalistické opisy brutality vojny, čiastočná psychologizácia hlavných hrdinov, hojné využívanie poetizmov. To sú len niektoré príznačné znaky Abnettovej knihy, ktorá okrem napínavých momentov ozrejmuje aj motívy konania postáv. Orientáciu na detailné opisy agresívnych potýčok družín pritom vyvažuje živé predstavenie kultúr, s ktorými sa Gerlach a Karl musia pretĺkať ničenou krajinou. Obaja spoznávajú spriaznenosť napohľad primitívnych národov s prírodou s tým rozdielom, že jedni sa prikláňajú k jej svetlej a druhí k temnej stránke. Autorovi nie sú cudzie originálne vyjadrovacie prostriedky, v istej pasáži dokonca na chvíľu aj filozofuje o ťažobe ľudskej existencie. To všetko prispieva k pôsobivosti tohto -- obsahovo aj formálne -- veľmi vyrovnaného diela. Silné sú tiež bojové scény, ktoré Abnett dokáže vyobraziť až s mrazivou vernosťou, takže čitateľ má pocit "vtiahnutia" do vojnovej vravy. Pritom násilie, s ktorým sa tu stretávame, nie je samoúčelné. Umelecký zážitok totiž v tomto prípade vyplýva aj z poukázania na krutosti podobných ťažení a na naivitu mladých regrútov. Jízda mrtvých teda nie je len nejaké "ďalšie fantasy", ale pozoruhodná štúdia vojny a kultúr zasadená do príťažlivého imaginárneho prostredia.