Pink debutovala už vo svojich osemnástich rokoch albumom Can't Take Me Home, ktorý jej v roku 2000 priniesol viacero ocenení. R´n´b a soulový tieň počiatočných prejavov prekročila až v nasledujúcich, osobitejších projektoch Missundaztood a Try This. Tie za svoj rockovo-gitarový "šmrnc" vďačia producentke a spoluautorke Linde Perry. Speváčka a líderka dnes už viac-menej zabudnutej ženskej formácie 4 Non Blondes bola pre Pink nielen tínedžerským idolom, ale tiež vysnívaným spolupracovníkom.
Nie som mŕtva...
Podľa najnovších vyjadrení plánuje Pink jednoduchšie prejavy obohatiť a pretaviť do rockovej opery. Na podobných fúzovaných experimentoch sa už popálilo mnoho renomovanejších a výraznejších muzikantských osobností. Naposledy napríklad ex-Pink Floyd Roger Waters svojím monumentálnym, no vlažne prijatým projektom Caira. Blonďavá Pink sa zatiaľ drží jednoduchšieho receptu a svoj aktuálny album otvára prvoplánovou hitovou "odrhovačkou" Stupid Girls. Ústredným motívom ironického popevku a vydarenejšieho videoklipu je zosmiešňovanie súčasných ženských hviezdičiek a celebrít, ktoré sa snažia za každú cenu ostať v kurze. Kolobeh šoubiznisu tak podľa Pink ovplyvňujú práve blonďavé a vyzývavé "babenky" s "roztomilými psíkmi a maličkými napnutými tričkami vzdúvajúcimi sa nad silikónovým poprsím". Nápaditý akčný videoklip tento kult celebrít zhadzuje a doslova vystreľuje množstvo priamych či nepriamych narážok na populárnejšie kolegyne z brandže: Paris Hiltonovú, Jessicu Simpsonovú, Britney Spearsovú...
...ba ani sprostá!
K tuctovým Stupid Girls má Pink predsa len ďaleko. Nemôžeme ju ani pripočítať k zástupu uniformne pôsobiacich poprockových vokalistiek ospevujúcich banálne skutočnosti. Pink sa tejto textárskej neutralite vyhýba a neobchádza mierne pálčivé témy dňa. V akustickom svedectve Dear Mr. President prechádza do kritiky spoločnosti a pokúša sa pretransformovať do výčitiek svedomia prezidenta Busha. Je však otázne, či jej možno bezbreho veriť, alebo či podobné texty nepatria spolu s ďalšími banálnymi do jedného vreca. Pred rozdvojenosť úprimnej prostoduchosti či banality stavia poslucháča baladická Who Knew (You took my hand / You showed me how / You promised me you'd be around / ah huh that's right). Pestrosť pesničkového arzenálu prezrádza gitarovka Leave Me Alone evokujúca dievčenské rockové kapely, takmer bluesovo srdcervúca The One That Got Away či elektronická zvukovosť záverečnej Fingers. Pink ponúka mix popových prvkov s rockovou, hoci predsa len umiernenou a kontrolovanou razantnosťou. Najmä v baladách, len so sprievodom akustickej gitary, sa nebojí oprostenia až na kosť. Práve tie pôsobia v kontexte celého projektu dojmom dramaturgicky vystavaného myšlienkového celku. Kontrolovaná vzbura nedovolí speváčke popustiť uzdu. Snahou o revoltu sú aspoň krehké, melancholické autobiografické zápisky dospievajúcej dievčiny na úteku z domu (Runaway). Presvedčivejšou rebéliou azda bude jej filmový debut v pripravovanom projekte The Gospel According To Janis, kde sa Pink predstaví v úlohe legendárnej Janis Joplin.