Londýn sníva, Viedeň sa búri

Londýn ovládol surrealizmus. V múzeu úžitkového umenia Victoria & Albert Museum pred pár dňami otvorili výstavu pod názvom Surreal Things (Surrealistické veci), na ktorej môžete vidieť telefón v tvare homára, stôl s vtáčimi nôžkami či gauč v tvare ľudských pier. Výstava totiž mapuje vplyv tohto umeleckého hnutia na dizajn, módu, architektúru, film či reklamu. Až do 22. júla môžu návštevníci obdivovať 300 slávnych objektov inšpirovaných surrealizmom, a to aj z dielne takých mien ako Salvador Dalí, Max Ernst, René Magritte či Joan Miró.
Telefón alebo homár?
"Surrealizmus je stále živý. Je ako Fénix - už niekoľkokrát ho spálili a vždy opäť vzišiel z popola," hovorí výtvarný teoretik Juraj Mojžiš, dobrý priateľ slovenských surrealistov Alberta Marenčina či Karola Barona. To, že surrealizmus je naozaj kultúrnym fenoménom, dokazuje aj aktuálna londýnska výstava. Podľa jej kurátorky Ghislaine Woodovej je výnimočná tým, že sa nezameriava na literárnu podstatu hnutia (ako väčšina výstav o surrealizme), ale na jeho vplyv na ostatné druhy umenia a jeho praktické využitie. Pre dizajn, módu aj reklamu sa prakticky od svojho vzniku v 20. rokoch minulého storočia stal prostriedkom, ktorý je možné dobre komerčne využiť. Joan Miró a Max Ernst navrhli kostýmy a dekorácie pre ruský balet, mnohé Dalího diela sa stali dizajnérskymi unikátmi, takmer každý pozná Stojan na fľaše Marcela Duchapma. Slávny je aj Dalího homárí telefón a jeho výrok: "Nerozumiem, prečo, keď si v reštaurácii objednám homára, mi neprinesú uvarený telefón." Aj tento surrealistický objekt stojí vo vitríne londýnskych výstavných siení.
Všetci sme surrealisti
Podľa Juraja Mojžiša je surrealizmus všade. "Funguje rôznymi spôsobmi, prejavuje sa, jestvuje vo všetkom, čo nasledovalo," hovorí. Nemal totiž jasne stanovené hranice. "Surrealizmus je jedna z prvých veľkolepých otvorených foriem. Ukázal, že umenie má svoju dennú aj nočnú stránku, že sen prerastá všetkým a dráždivo zasahuje do všetkých ciest, po ktorých sa uberalo poznávanie človeka, jeho uvedomenie a naše vedomosti o ňom, " dodáva Mojžiš. A dodnes preniká všetkým. Hľadať však nejaké analógie je podľa Mojžiša zbytočné. "Niečo ako pravý či nepravý pokračovateľ surrealizmu neexistuje." Kúsok surrealistu totiž v podstate existuje v každom z nás. Či už si to uvedomujeme alebo nie. Či už sa k surrealizmu programovo hlásime alebo sa zaškatuľkovaniu pokúšame vyhnúť. Mojžiš upozorňuje, že aj tá najlepšia slovenská literatúra je vo svojej podstate surrealistická. Napríklad spisovateľ Pavel Vilikovský či Dušan Mitana. Hoci vedome sa k nemu nehlásia. Robia však presne to, o čo sa usiloval napríklad Salvador Dalí - vytvárať fantazijné a magické veci: "Naša civilizácia je príliš mechanická. Svet potrebuje viac fantázie!" A spoločnosť je "za". Výstavy surrealistov patria pravidelne medzi najnavštevovanejšie a v aukčných sieňach z roka na rok stúpa predaj surrealistických obrazov a objektov.