Kým vo výtvarnom umení platí, že čím je obraz starší, tým má väčšie šance na masovú obľúbenosť, pri knihách je to väčšinou naopak. Aspoň pár mien klasikov vie povedať každý, ale pri čítaní dávajú ľudia prednosť súčasným autorom. Hugo, Tolstoj, Dostojevskij... to všetko sú pre bežného človeka nie konkrétne príbehy, ale len busty klasikov. A klasikov stačí poznať po mene, netreba ich čítať (ako isté ospravedlnenie však treba pripomenúť podiel školského "povinného čítania" na tomto nelichotivom jave). Je skutočne len veľmi málo spisovateľov, ktorých knihy dokážu oslovovať stále nové a nové generácie čitateľov. Skúškou času prešli nemnohí tvorcovia. Ešte menšie percento záujmu pridelil súčasný človek popísaným hárkom papiera poskladaných do najprestížnejšej literárnej formy -- románu. Práve román mnohí právom považujú za najväčšiu skúšku kvalít autora, ktorá ukáže, či má čo povedať a či vie aj ako to povedať. Ak by sa robila anketa o najpopulárnejší román všetkých čias, určite by v nej nechýbali dve kľúčové diela autorského kolektívu Iľja Iľf, Jevgenij Petrov 12 stoličiek a Zlaté teľa.
Táto ruská dvojica tvorila v rovnakom čase, ako napríklad o niekoľko stovák kilometrov západnejšie Voskovec s Werichom. Na rozdiel od českých divadelníkov, ruskí spisovatelia žili už vtedy v realite valcujúceho nástupu komunistov k moci. Je až neuveriteľné, že príbehy ich hlavného hrdinu Ostapa Bendera alias Veľkého kombinátora vôbec vyšli tlačou. Voľne na seba nadväzujúce knihy obsahovali neuveriteľné príhody opisované ešte neuveriteľnejšími vetami typu: "V sovietskom Rusku je blázinec jediné miesto, kde môže žiť normálny človek (..) Nie, s boľševikmi sa žiť nedá. Radšej si požijem pri obyčajných bláznoch. Tí aspoň nebudujú socializmus." (Zlaté teľa, s. 166). Kým George Orwell sa obmedzil "len" na vizionárske vykreslenie typov ľudského správania v zriadení, kde sú si všetci rovní, Iľf a Petrov ukazujú detaily z bežného života byrokratických úradníkov a chamtivých povaľačov. Píšu presne o tom ignorantskom správaní dôverne známom drvivej väčšine ľudí, ktorí aspoň raz potrebovali niečo vybaviť na úrade. Na špičkovú literatúru príbehy Ostapa Bendera povyšuje brilantný jazyk, zmysel pre humor (každého druhu) a najmä úplný gejzír autorských nápadov pri vymýšľaní príbehov honby za briliantovým pokladom (12 stoličiek), respektíve miliónom rubľov (Zlaté teľa).
Nové vydanie oboch kníh v slávnom preklade Jána Ferenčíka je nepochybne udalosťou posledných dvoch rokov na slovenskom knižnom trhu. Naštartovalo sympatickým spôsobom edičný program nového vydavateľstva Európa (v knihách je kongeniálnym spôsobom zladená grafická stránka s obsahovou) a súčasne potvrdilo svoje kvality aj priamym predajom. Titul 12 stoličiek si k dnešnému dňu kúpilo už viac než šesťtisíc záujemcov. To je na naše pomery, ak, pravda, vynecháme dielka pani Steelovej, bestseller.
StoryEditor