Slovenský rodák Fero Fenič, filmový a televízny režisér, scenárista a producent, bol pred rokmi nútený opustiť Slovensko pre údajne "protisocialistické myslenie". Jeho prvý hraný celovečerný film Džúsový román bol až do nežnej revolúcie zakázaný. Začiatkom 90. rokov založil nezávislú filmovú a televíznu spoločnosť Febio, v roku 1993 medzinárodnú prehliadku filmu, televízie a videa Febiofest, ktorý je dnes najväčším filmovým festivalom v strednej Európe.
Skúste si v krátkosti zaspomínať na začiatky Febiofestu. S akým zámerom vlastne vznikol?
- V čase, keď som Febiofest založil, v kinách kraľovali filmy typu Rambo, ktoré neboli dovtedy pre české publikum dostupné. Vtedy väčšina filmových klubov v Česku upadla a všetko sa dosť skomercionalizovalo. Mne to prišlo ľúto a mal som pocit, že budú vyrastať ľudia, ktorí nikdy nebudú poznať filmy, ktoré som mal šťastie spoznať ja. A že je potrebné tie filmy pripomínať a televízia to neurobí. Tak som chcel aspoň raz za rok tu vytvoriť šancu.
Hneď prvý ročník bol veľmi úspešný...
- Áno, veľa ľudí sa do tej jednej malej sály ani nedostalo. Tak sme nasledujúci rok pridali ďalšiu. Ale zase sa všetci nezmestili, tak sme pridali ešte jednu... chceli sme, skrátka, ľuďom vyhovieť. A takto sa z toho, akosi mimovoľne, stal festival. Vtedy sa začali ozývať aj priatelia z Bratislavy, či by sme s ním neprišli aj na Slovensko, kde bola situácia v oblasti kinematografie ešte zúfalejšia. A hoci ja ani moje štúdio na Slovensku nepôsobíme, z určitej nostalgie ku krajine môjho detstva som sa rozhodol, že pokiaľ môžem, budem pomáhať aj Slovensku...
Prvý ročník mal rozpočet 200-tisíc českých korún, ten aktuálny 25 miliónov...
- S každým ročníkom rástli nároky divákov aj sponzorov a my sme sa každý rok snažili urobiť všetko lepšie než rok predtým. Keď sme zaobstarali filmy s prekladom do slúchadiel, tak nám ľudia písali, prečo nie je program aj v angličtine, keď sme ho preložili, požadovali kvalitný internet... A tak nás vlastne verejnosť prinútila stať sa profesionálnym festivalom, aj keď náš celkový rozpočet väčšinou nedosahoval ani výšku niektorej regionálnej prehliadky. Pritom rozsah nášho programu a počet predstavení už pred piatimi rokmi (keď sme uviedli vyše 500 snímok) presiahol všetky akcie tohto typu v našej krajine. Febiofest nemá žiaden zisk, všetko je pripravené zadarmo a na kľúč. Štát mi s ním pomáha len sporadicky. Som hrdý, že drvivú väčšinu financií získavam zo súkromných zdrojov a máme zo všetkých festivalov v našom regióne najlepšie technické zázemie.
Ste slovenský filmár pôsobiaci v Česku. Ako sa vám odtiaľ pozerá (a hodnotí) slovenská kinematografia? Je to už "otrepaná" otázka, ale v čom vidíte najväčší rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi - prečo sa im tak darí nakrúcať a nám akosi nie?
- Zo stavu slovenského filmu sa nedá vyvodiť nič iné, než to, že Slovensko a Slováci asi svoj film nepotrebujú. V Česku má tradíciu a Česi na české filmy chodia - dokonca aj na tie menej vydarené... Nie je to len o štátnej podpore, tú česká kinematografia v 90. rokoch tiež nemala - a prežila. Možno nášmu národu chýba to, čím prešiel český. My sme si sami nepostavili ani Národné divadlo, tak ako sa na to svoje kedysi zozbieral český ľud.