V Berlíne ide väčšinou o politiku, aj keď sa všetci väčšinou tvária, že ide o umenie. Berlinale bolo vždy politický festival. Pre vtedajšie Československo to pred pádom múru prinášalo len výhody: vždy tu chceli Jakubiska, Trančíka, Chytilovú alebo Menzela.
Tento rok na 69. ročníku Berlinale v oficiálnych sekciách na Slovensko aj Česko zabudli. Nevadí, o rok to môže byť lepšie. Politickú misiu prišiel do Berlína absolvovať britsko-americký herec Christian Bale.
Čo by bolo Berlinale bez politiky?
Ten vo filme Vice stvárnil "diabolského" muža americkej politiky Dicka Cheneyho - ministra obrany počas vlády Georgea Busha staršieho a viceprezidenta USA za Georgea W. Busha mladšieho - teda pred Joe Bidenom a Mikom Penceom.
Cheney sa v sedemdesiatych rokoch neangažoval v afére Wategate, a preto bol vhodný do novej republikánskej vlády. Najmä v druhej etape jeho politického pôsobenia v rokoch 2001- 2009 sa nahromadili medzinárodné prešľapy v takej miere, ako nikdy predtým.
Politická situácia sa drasticky zhoršila po teroristickom útoku na Dvojičky a po vojne v Iraku. Politická satira amerického režiséra Adama McKaya o druhom mužovi americkej politiky je voči Cheneymu celkom priaznivá.
Bush v podaní Sama Rockwella veľmi často pristupuje na Cheneyho stratégiu a prenecháva mu kľúčové rozhodnutia. Vyzerá to, že nasledujúce obdobie dalo Cheneymu za pravdu a že nebolo možné ísť inou cestou, ako bombardovať chudobné iracké dediny.
Najmä potom, čo Cheney povie, že Amerika v čase silných politických turbulencií musí niekoho "nakopať do zadku". Film však nie je voči druhému mužovi len pozitívny. Tiež hovorí, že vo vojne v Iraku išlo predovšetkým o ropné polia a o politickú moc nad regiónom.
Cheney je vykreslený pomerne kriticky - ako bývalý alkoholik a loser, ktorý po svojom ministerskom pôsobení skoro definitívne opustil politiku. Mal vždy obrovské šťastie na spolupracovníkov a ovládal schopnosť okamžitého rozhodovania.
A hlavne mal šťastie na manželku Lynne, ktorá z neho svojimi kontaktmi a inštinktom urobila politika inštinktov. Režisér McKay pripravoval svoj prvý politický film niekoľko rokov.
Predtým väčšinou nakrúcal nezáväzné komédie. Film Vice má v niektorých momentoch tiež rysy nezáväznej komédie, ale v zásade zobrazuje politické rozhodnutia a politickú perverznosť verne.
Končí érou Donalda Trumpa, kedy sa až v bežiacich záverečných titulkoch objaví intelektuál a začne súčasného prezidenta USA kritizovať. V tej chvíli k nemu priskočí pravoverný americký občan a ranou päsťou ho skolí na zem.
Obťažujúca téma zasadená na Ukrajinu provokuje v podaní Hollandovej
Posledných dvadsať rokov americkej politiky nie je jedinou politickou témou tohtoročného Berlinale. Poľská režisérka Agnieszka Hollandová v poľsko-britsko-ukrajinskej koprodukcii nakrútila film s názvom Pán Jones.
Film sa venuje obťažujúcej téme hladomoru vo vtedajšej Ukrajinskej SSR v rokoch 1932-1933. Na Ukrajine bolo vtedy zásobovanie ukrajinských dedín zakázané zákonom a Ukrajina musela odovzdávať potraviny ekonomicky chradnúcemu sovietskemu centru.
Počet obetí ukrajinského hladomoru sa odhaduje na 3 až 10 miliónov. Režisérka spracováva tému cez osobný aspekt. Udalosti sleduje prostredníctvom postavy skutočného poradcu britského premiéra a novinára Garetha Jonesa.
Toho hrá britský herec James Norton. Jones do Moskvy odcestuje v rámci skupiny britských technických poradcov, z ktorých niektorí boli neskôr vypovedaní, niektorí zastrelení a niektorí sa dokázali včleniť do sovietskeho systému.
Jones na začiatku skutočne verí v sovietsky zázrak, ale pri ceste na Ukrajinu z leninského sna vytriezvie. Jeho najbližší spolupracovník je moskovský spravodajca The New York Times Walter Duranty, ktorý sovietskemu modelu verí do svojej smrti v päťdesiatych rokoch.
V okolí Durantyho sa Jones dozvie o hladomore na Ukrajine a o rozsahu katastrofy sa ako investigatívec chce presvedčiť osobne. A na vlastné nebezpečenstvo. Vycestuje mimo schválenej trasy, dostane sa do miest, kde ležia mŕtvoly po uliciach a robotníci ich nakladajú na autá ako potravu pre ošípané.
Všade sú udavači, všetko je kontrolované. Jones musí nakoniec utekať ľadovou pustatinou. Po návrate domov jeho reportáž prorusky orientované britské médiá publikovať nechcú.
Článok sa mu však nakoniec uverejniť podarí. Ďalší vstup do ZSSR je mu odmietnutý a Jones odchádza za reportážami na Ďaleký Východ, kde je za nejasných okolností v roku 1935 zastrelený, možno silami spojenými so sovietskou tajnou políciou NKVD.
Posledný rok pod taktovkou dlhoročného riaditeľa
Tohtoročný ročník Berlinale je posledným rokom famózneho riaditeľa s červeným šálom - Dietera Kosslicka. Berlinale bude meniť tím aj termín, v roku 2020 sa bude konať až po udeľovaní Oscarov.
Kosslick v minulých rokoch priviedol do Berlína svojich podporovateľov, ktorými boli napríklad Meryl Streepová, Wes Anderson, George Clooney, Shah Rukh Khan, Rolling Stones alebo bratia Coenovci.
Nevyšlo mu len pozvanie pre Fidela Castra (malo to byť v rámci uvedenia filmu Comandante od Olivera Stonea v roku 2003). Castro nakoniec odriekol kvôli vojne v Iraku.
Kosslick zaviedol na usadlom berlínskom festivale červený koberec a ten následne premenil na Hyde Park, kde sa hovorilo o migrácii, o Donaldovi Trumpovi, o právach pre ženy a o vojne v Iraku. Červený koberec navštívila aj nemecká kancelárka.
Posledná bitka - o Netflix
Tento rok zohráva Kosslick poslednú bitku - a síce bitku o Netflix. Kosslick patrí k tým, ktorí na rozdiel od šéfov Cannes obhajujú možnosť uvádzať tituly Netflix. "Bojujeme za kino, ale z filmovej distribúcie jednoducho nemôžeme Netflix vyradiť," tvrdí Kosslick.
Tento rok ide o španielsky súťažný film Elisa a Marcela, ktorý bol premietaný v stredu, nikto však zatiaľ nevie, či bude prezentovaný ako súťažný titul alebo bude vôbec premietaný. Proti uvedeniu filmu financovaného Netflixom sa postavili prevádzkovatelia kín, ktorí v pondelok poslali Kosslickovi otvorený list.
Žiadajú, aby bol film stiahnutý z programu. "Neobraciame sa proti režisérke Isabel Coixetovej, ale proti agresívnej obchodnej politike Netflixu, ktorý zneužil verejne dotovaný filmový festival v Benátkach ako platformu pre vlastnú reklamu."
Vedenie Berlinale sa domnieva, že Netflix umožní uvedenie španielskeho súťažného filmu v kinách po Berlinale, avšak prevádzkovatelia kín pripomínajú, že filmy Netflixu uvedené v Cannes v roku 2017 a v Benátkach o rok neskôr, povolil Netflix len pre veľmi obmedzenú kinodistribúciu.
A aby toho nebolo málo: už v nedeľu sa ukázalo, že zo súťaže bude musieť byť vyškrtnutý čínsky film Jedna sekunda režiséra Zhanga Yimoa, ktorý v roku 1988 v Berlíne vyhral Zlatého medveďa za historickú fresku Červené žitné pole.
Filmová Čína bola ešte pomerne slabá. Pri tohtoročnom čínskom škandále sa nevie, či ide o technické príčiny alebo cenzúrne (príbeh filmu sa odohráva počas čínskej Kultúrnej revolúcie). V každom prípade dnes o uvedenie filmu neprosí Čína Berlín, ale Berlín Čínu.
Berlinale v číslach:
- Festival sa na začiatku Kosslickovej éry presťahoval zo ZOO na Potsdamskom námestí, kvantita filmov stúpla, po roku 2017 sa predalo do festivalových kín 340-tisíc vstupeniek.
- Program sa obohatil o takmer 400 filmov, paralelný svet festivalu - Európsky filmový trh - sa rozrástol.
- Budget sa trikrát zvýšil na 26 miliónov eur (pred desiatimi rokmi to bolo 10).