Spevák, herec, skladateľ, no predovšetkým legenda francúzskeho šansónu Charles Aznavour sa po siedmich desaťročiach aktívneho vystupovania lúčil s publikom. Po Hamburgu, Frankfurte nad Mohanom a Viedni rozlúčkové turné 81-ročný spevák zakončil na pôde Essenskej filharmónie. Vystúpenie pred 1 900 divákmi sa nieslo v štýle best of a predstavil na ňom všetky svoje najväčšie hity, ktoré vyšli na viac než tisíc nosičoch.
Francúzi hovoria, že kto spieva v Olympii, je hviezdou. Aznavour bol ňou desiatky rokov. Mnohí pamätajú, keď pred 11 rokmi na scénu slávnej Olympie vychádzal nízky, štíhly a útly 164 cm vysoký a 57 kg vážiaci muž. Aj keď mal 70 rokov, vyzeral ako nezbedný chlapec. Ráznym gestom utíšil rozvášnené publikum a koncert sa začal. Šansóny, akási zmes poézie a pouličných pesničiek o láske, priateľstve a obyčajnom živote, odel do smutných mólových tónin. Spieval naplno, bez odpočinku, celé dve hodiny. Zo scény neodišiel ani raz, aby si oddýchol. Keď publikum v Olympii zaplnenej do posledného miesta stále tlieskalo, samozrejme, pridával... Bol hviezdou, no jeho cesta k úspechu nebola taká jednoduchá.
Narodil sa ako Sanurch Aznavurian. Jeho otec bol populárny herec a spevák v Arménsku, odkiaľ musel v roku 1915 utiecť pred tureckou genocídou do Francúzska. Už ako desaťročný stál na doskách Théatre du Petit Monde, neskôr tancoval a spieval v rozličných kabaretoch, príležitostne aj vo filmoch. Ak nemal angažmán, predával noviny, bol poslíčkom. Učil sa komponovať, hrať na klavíri, saxofóne a gitare. Keď vyrástol z detských úloh, zostal bez práce, občas spieval na ulici, kde ho roku 1945 počula spievať Edith Piafová. Vtedy povedala: "Ten nízky, tmavovlasý, s tým veľkým nosom, ten má, čo treba." O desať minút mu už ponúkla cestu do Ameriky a operáciu nosa. Po týždni sa k nej nasťahoval. Privítala ho svojsky: si rovnako krpatý ako ja a pridelila mu malý diván. To udalo ich vzťahu základný tón. Aznavour sa nikdy nestal jedným z "pánov" Piafovej.
Aznavour cestoval a koncertoval s Piafovou celých osem rokov. Pre ňu komponoval, na koncertoch spieval, nosil batožinu, robil aj osvetľovača. Nikdy ju nevyužíval, skôr žil v jej tieni. V Amerike Edith zaplatila nemalý honorár za plastickú operáciu jeho nosa. S hlavou v obväzoch vtedy napísal pre ňu najpopulárnejšiu pieseň Jezabel. Na radu Edith sa časom osamostatnil, no nikde ani v Amerike, ani v Paríži sám neprerazil. Spieval iba v treťotriednych lokáloch. Jeho zachrípnutý hlas ešte nebol v móde. Napriek tomu tvrdohlavo navštevoval agentúry, vymýšľal zmluvy, ponúkal sa, prosil, vyhrážal. Všade narážal na ponižujúce narážky: krpáň, úbožiak... až kým ho v Casablance neobjavil istý manažér a angažoval do podniku Cinema Alhambra.
Všetko, čo potom nasledovalo, znamenalo úspech. Piesne, koncerty, filmy, divadelné predstavenia... zaradil sa k najpopulárnejším francúzskym spevákom, hercom i skladateľom. Pre film ho objavili režiséri novej vlny. V Benátkach získal Zlatého leva a v Cannes ho vyznamenali za najlepší mužský výkon, potom prišli ďalšie ocenenia.
Skomponoval vyše tisíc piesní, ktoré zväčša aj sám spieval. Šansóny písal aj pre Gilberta Bécauda a Juliette Greco. Diváci ho mohli vidieť v takmer 50 filmoch. K viacerým napísal aj hudbu. V Paríži mal premiéru aj jeho muzikál i opereta Monsieur Carneval. Založil hudobné vydavateľstvo a po zemetrasení v Arménsku aj spoločnosť Aznavour pre Arménsko, kde pre starú vlasť zozbieral vyše 20 miliónov frankov. Z posledných dvoch manželstiev má dve deti -- Patríciu a Patricka. Pre deti z ďalšieho manželstva vybral ruské mená: Míša, Káťa, Nikolaj.
Na otázku, ako sa cíti, čo robí, že vyzerá stále rovnako, povedal: "Jednoducho nestarnem, len zbieram roky. Ľudia, čo ich rátajú, starnú... Keď idem na javisko, akoby som sa vracal domov. Publikum je mi sväté, nedotknuteľné. Nemohol by som ho podviesť." A kolegovia, čo nebýva zvykom, sa o ňom vyjadrujú ako o "naozaj malom veľkom človeku. Zaslúžene.
StoryEditor