Pred dvoma rokmi som október trávila v holandskom Utrechte, kde som sa podieľala na príprave výstavy Cordially Invited. Američan Otto Berchem (1967) tam vystavil farebné tričká s potlačou, ktorá na prednej strane hlásala "Welcome to Europe" a na zadnej "Now go home". Umelec komunikoval výlučne cez e-mail a formou SMS. My v galérii sme objednávali tričká, vyberali farby aj tlačiara. A inštalovali. Otto prišiel až na vernisáž. Dielo Slováka Júliusa Kollera (1939) bolo ready-madeom. Išlo o pingpongový stôl s raketami a loptičkou. Zohnať identický stôl ma stálo niekoľkodňový maratón na bicykli. Napokon sme ho prenajali v miestnom športovom centre pre voľný čas. Aby sme sa netešili predčasne, nezmestil sa nám do auta, a tak sme ho museli za jazdy vlastnoručne pridŕžať na streche. Na vernisáži sa hral pingpong ako o dušu. Boris Ondreička (1969) prispel monumentálnym textom, lepeným formou písmen rezaných z fólie na stenu siahajúcu cez dve podlažia. Kompetentní robotníci na tom pracovali tri dni čistého času. Zmieneným chcem poukázať na to, aké vzdialené dokáže byť dnes umelcovo dielo od jeho bezprostredného fyzického kontaktu. Umelec si v hlave sformuluje myšlienku a tá je následne zhmotňovaná prostredníctvom anonymných, "neumeleckých" pracovníkov -- technikov, robotníkov alebo upratovačov (áno, aj dlážku som drhla). Samotný "tvorca" vidí výsledok v mnohých prípadoch až vtedy, keď je všetko hotové. Čaro umeleckej tvorivosti, ktorá je jedinečná a od fyzična umelca neoddeliteľná, je opakovane nahrádzané explicitnými návodmi na produkciu diel. Jednou z výhod môže byť napríklad znížená nezamestnanosť. Vzniká totiž čoraz viac spoločností, zameraných výlučne na produkciu umeleckých diel.
Autorka je výtvarná kritička.
StoryEditor