"Ak sa chceš naučiť hrať blues osobitým spôsobom, vezmi gitaru a vyber sa ešte pred polnocou na krížne cesty. Tam k tebe príde vysoký čierny muž, naladí ti gitaru a začne hrať. Keď ju dostaneš späť, budeš schopný zahrať čokoľvek, čo ti len zíde na um."
Životné príbehy starých bluesmanov sú opradené nespočetným množstvom legiend, ktoré zahaľujú ich rozmanité osudy mystériom. Jednotlivé umelecké smerovania vnímajú osobnosti s čiastočne tajomnou identitou zrejme ako nevyhnutnosť. Takou sa javí postava legendárneho mississippského bluesmana Roberta Johnsona (1911 -- 1938): spočiatku priemerne talentovaný, po šesťmesačnom záhadnom zmiznutí odrazu inovatívny umelec. O technickom a výrazovom pokroku začali jeho vrstovníci rozširovať nie príliš lichotivé "bulvárnosti". Zarážal ich stupeň napredovania v relatívne krátkom čase a Johnson bol nútený hrať rolu démonického spriaznenca. Identita tajomného učiteľa Ike Zimmermana ostala čiastočne skrytá, hudobné a životné lekcie sa však odohrávali netradične -- po zotmení na miestnom cintoríne. S tematikou diabla a krížnych ciest, ktorá vyvolávala množstvo špekulácií, sa Johnson vyrovnal tvorivo. Svedčia o tom piesne Hell Hound on My Trail, Crossroad Blues, Me and the Devil Blues. Autorský odkaz -- 29 skladieb, ktoré v rokoch 1936 -- 1937 nahral pre American Record Corporation, tak ostáva najpresvedčivejším dôkazom existencie tohto speváka a gitaristu.
Eric pod vplyvom
Vplyvu Johnsona sa nebránil ani Eric Clapton, podobne ako množstvo ďalších umelcov. Jeho piesne viac ako polstoročie predstavujú piliere repertoára blues, rhytm & blues a rocku. Svoju osobitosť na nich formovali Rolling Stones (Love in Vain), John Mayall (Ramblin' on My Mind), Led Zeppelin (Travelling Riverside Blues), ale aj trebárs Red Hot Chilli Pepers (They're Red Hot). Keď Clapton vo svojich mladíckych rokoch sformoval trio Cream (Smotánka), pravdepodobne ani netušil, akým katalyzátorom bude jeho vplyv nielen na európsku, ale aj americkú scénu. Jednou zo zásadných inovácií bola práve rytmicky osobito poňatá adaptácia Johnsonovej Crossroad Blues.
Návratom z jeho krízovej minulosti bolo v roku 1992 komerčne úspešné akustické Unplugged vystúpenie, ktoré obsahuje Johnsnove Walkin´ Blues a Malted Milk. Minulý rok sa Clapton podujal Johnsovovi (alebo Robertovi J, ako ho sám nazýva) požičať svoju identitu a nahral nie príliš presvedčivý album Me & Mr. Johnson.
Johnson & Clapton
V najnovšom titule Sessions For Robert J (CD+DVD), ktorý nedávno vydalo Warner music, predkladá zostrihy z muzikantských stretnutí, ktoré predchádzali aktuálnemu svetovému turné. DVD prináša šestnásť skladieb a osobné svedectvá Claptonových inšpirácií, bonusové CD ponúka ich výber v audio formáte. Lokalitami sú domáce panstvo Hook End Manor a hotelová izba v Dallase. Práve bývalý dallaský hotel na Park Avenue bol miestom pôvodných Johnsonových nahrávok. Hotel je dnes vlastne skladiskom, ale aj miestom akustických duelov Claptona s jeho mladším nasledovníkom Doylom Bramhallom II. Koncert bez publika pôsobí na kapelu uvoľňujúco a doslova neviazane. Potvrdzuje, že Clapton nepotrebuje navonok deklarovať pozíciu rockovej hviezdy. Aj to, že recyklácie archaických popevkov môžu pôsobiť predýchanejšie ako kedykoľvek predtým. Bravo, Mr. Clapton!