"Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou." Po desaťročí hádok o práva dostal Jiří Menzel na filmové plátno Hrabalovu knihu Obsluhoval jsem anglického krále. Po 23 rokoch je na svete ďalšia Menzelova adaptácia Hrabala.
Pôsobivosť Hrabalových kníh vychádza zo špecifického spôsobu rozprávania. V prípade knihy Obsluhoval jsem anglického krále je rýchly prúd reči dokonca psychologickým prostriedkom. Aj vo filme, ktorý chce byť spojený s Hrabalom -- a Menzel túži zachovať autenticitu jeho próz -- záleží viac na tom, ako sa bude rozprávať, než čo sa rozpráva. A preto, že film hovorí obrazom, najpodstatnejšie sú štýl a atmosféra záberov, ktoré režisér ponúka.
Jiří Menzel o tomto probléme pekne a kriticky hovorí. Bohužiaľ, prvá polovica jeho diela ponúka klišé, ktorým je český film zahltený až hrôza. Menzelovo podanie idyly prvej republiky, v ktorej si čerstvý pikolík Jan Dítě nachádza vzťah k životu a jeho krásam, nevybočuje z nostalgicky zafarbených filmov, ktoré o "užívaní slasti" v dobe Masarykovej a Benešovej boli nakrútené. Podporuje to aj herecké obsadenie, hlavne Mariána Labudu, ktorý je vo filmovej prvej republike viac ako doma. Menzel k nostalgii pridáva zveličenie. No Hrabalovi sú irónia a romantické prikrášlenie cudzie, v jeho próze nič také nenájdeme.
Druhá časť filmu, keď sa Jan Dítě dostáva do konfliktu s nacistickým vojnovým strojom a vlastnou príslušnosťou, národnou aj ľudskou, získava iný nádych. Začína fungovať napätie medzi pôvodnou ľahkosťou a ťažobou nového obdobia. Akoby režisér vysvetľoval, prečo ten gýč na začiatku -- kvôli kontrastu. Ale prečo? Všetko by fungovalo i bez toho. Najhoršiu ranu dostal Hrabal v závere. Miesto usebrání, ktorého sa starnúcemu Dítěti (umúdrelý Oldřich Kaiser je tu rovnako dobrý ako naivný Ivan Barnev v úlohe mladého Dítěte) po divokom sebaspytovaní perom (kamerou filmára) dostane na samote v horách, prichádza vo filme hlúpe ťuknutie pivom o párok -- oslava živočíšnosti, chvála ľudskej túžby vytvoriť si domov všade, nech si bláznivé dejiny robia, čo chcú.
Menzel na terapiu filmom rezignoval: už prvý záber tváre Oldřicha Kaisera vychádzajúceho z väzenia naznačuje, že k usebrání a zmiereniu došlo za dverami väzenia. Hrabal, naopak, na osobnej terapii písaním (hrdinu aj seba) vystaval celú knihu. Bez toho by sa rozsypala do série zábavných historiek. Menzelov film stojí na hrane tohto rizika. Stále ešte drží pokope, ale omnoho povrchnejším lepidlom, než bolo to Hrabalove. Petr Fischer, redaktor Hospodářskych novin
StoryEditor