Krátko po uvedení Tisa oslovil riaditeľ divadla Aréna Juraj Kukura iného autora -- Viliama Klimáčka -- v súvislosti s iným politickým predstaviteľom slovenskej, ale aj českej histórie. Klimáček v týchto dňoch teda finišuje so scenárom hry o Gustávovi Husákovi, prezidentovi z éry "reálno-socialistickej" normalizácie. Inscenáciu režíruje Martin Čičvák, premiéru by mala mať koncom budúceho roka. Tiso aj Husák patria ku kontroverzným postavám našich dejín, no akoby sa im (napriek tomu, alebo práve preto?) divadelní tvorcovia doteraz vyhýbali... Oleg Dlouhý z Divadelného ústavu v Bratislave je presvedčený, že kým k podobným osobnostiam nemáme ustálený vzťah v rovine histórie, politiky či spoločenského hodnotenia, divadlo podlieha istej cudnosti. Inými slovami, tvorcovia sa obávajú obvinení z toho, že zasahujú do remesla povolanejším. "Aký je teda vzťah spoločnosti k svojej minulosti, taký je aj vzťah divadla k týmto témam."
Sila smutnej postavy
Ballek siahol po Tisovi, pretože "je to silný námet, tragická postava, človek, ktorý obetoval život svojho blížneho a nakoniec bol sám obetovaný.. Bol prvý, kto sa s touto tragickou postavou vyrovnal prostredníctvom divadla -- po šesťdesiatich rokoch. Niekomu by sa mohlo zdať, že autori čakali akosi pridlho. Napriek tomu sa v čase prípravy predstavenia ozývali hlasy zo strany židovskej obce, že na hodnotenie tohto úseku dejín je zase až príliš skoro. "Tiso musel zákonite vyvolať pochybnosti," hovorí Dlouhý. "Reakcie židovskej komunity sú legitímne, ale dokazujú, koľko marazmu priniesol fakt, že tento exponent slovenského štátu bol tak dlho tabuizovaný." Dlouhý pritom nepochybuje, že podobné reakcie by konkrétna téma pri svojom prvom divadelnom spracovaní vyvolala aj o dvadsať rokov skôr či neskôr.
Nebezpečenstvo úrazu
Klimáček pripúšťa, že hry o rozporuplných osobnostiach sú v istom zmysle nebezpečnejšie ako fiktívne príbehy -- môžu si získať veľký počet priaznivcov i odporcov. "Možno práve preto sa do toho divadelným riaditeľom nechce... Ľudia žijú v konkrétnom čase a priestore, stretávali sa s menom Tisa i Husáka." Druhý menovaný sa však súčasníkov predsa len dotýka bližšie, autora môže zväzovať i poznanie, že Husákova rodina stále žije. "Nemám dôvod a nechcem sa dotknúť Husákových príbuzných, žiaľ, vyjadrujem sa k veciam, ktoré budú pre nich bolestné." Na druhej strane, režim, ktorého predstaviteľom, aj keď -- a to Klimáček prízvukuje -- vôbec nie hlavným vinníkom bol tento prezident, bol problémom pre milióny ľudí v bývalom Československu. Podobne ako Ballek Tisa, aj Klimáček vníma "svojho politika" ako tragickú postavu, plnú paradoxov. "V 50. rokoch Gustáva Husáka nespravodlivo väznili a mučili, aby sa z neho po roku 1969 stal normalizátor, ktorého obraz videl na stenách vyšetrovní, kde mučili ďalších ľudí."
Práva a povinnosti názoru
Hra sa zaoberá obdobím od prvého väznenia v roku 1941 až po abdikáciu po novembri 1989. "Nerobím historickú prácu, prísne sa držím faktov, vymýšľať si nemôžem, ale mám právo na licencia poetica, hra teda musí byť nejakým spôsobom zvláštna a príťažlivá," pripomína Klimáček. Autorov pohľad na vec sa odrazí nielen scénicky, ale aj ideovo -- určite je môj názor kritický, ale verím, že vždy objektívny, na mnohých miestach vyslovený s úctou. "Husák bol v 50. rokoch jediný človek, ktorý v kolotoči stalinských procesov odvolal svoje podpisy a vydržal mučenie, a to si vážim, nech sa už potom stalo čokoľvek."
Bez jasného postoja tvorcov by podľa Olega Dlouhého žiadna divadelná interpretácia konkrétnych osobností nemala zmysel. "...a s postojom ide ruka v ruke aj hodnotenie. Divadlo však má istú výhodu -- k úspechu vedie cesta cez konflikty, protirečenia, rozpory názorov." Dlouhý je presvedčený, že dobrý autor nesmie skĺznuť do prvoplánovej, jednostrannej deskripcie dejinnej osoby. Ak nenájde kľúč na zobrazenie postavy v širokej škále privátnych i všeobecných protirečení, úspechu sa nedočká.
S Husákom za chrbtom
Ballek sa k otázke kritického hodnotenia v divadle stavia menej radikálne. Podľa neho by hry mali ponúknuť skutočnosť na posúdenie každému divákovi zvlášť. "Každý má iné predstavy o otázkach viny, zodpovednosti, miery ľudskosti a neľudskosti. Divadlo nás môže iba prinútiť, aby sme sa týmito témami zaoberali -- ale každý sám za seba."
Ballek tvrdí, že publikum je pri sledovaní divadelných inscenácií o historických postavách nútené prijímať zodpovednosť za činy svojich predkov. Považuje to za exkluzívny divácky zážitok, ako autor však skôr za riziko. A do rizika Tisovho formátu sa v blízkom čase nechystá vstúpiť znova. V tejto chvíli neuvažuje no spracovaní ďalšej osobností našich dejín.
Klimáček je na tom podobne: "S Husákom za chrbtom a na stene som prežil väčšiu časť života, preto som mal pocit, že tú hru chcem spraviť... Myslím si, že nič podobné by som už písať nechcel."
Či dal Ballekov Tiso naozaj slovenské dejiny na javisku do pohybu alebo sa kolotoč po Husákovi zastaví, to ukáže čas. V každom prípade máme voľných námetov (Štefánik, Dubček, Hlinka...) stále viac ako dosť.