Skúmanie tvarov, hľadanie tváre

Je zbytočné sa pýtať, kto dnes číta poéziu? Ak vyčleníme istú minoritnú skupinu jej čitateľov, aká časť tejto komunity číta súčasnú, najmladšiu slovenskú poéziu? Je to iba zvláštny fanklub ľudí, ktorí si svoje texty hodnotia navzájom? Ktovie...
Poézia je vec natoľko intímna, že by išla sama proti sebe, keby počítala s masovým čitateľom, zľudovením alebo vysokou predajnosťou. Máloktorému vydavateľovi sa chce do nej investovať, najmä keď ide o mladých autorov. Nenápadná, skromná, ale v poézii výrečná Nóra Ružičková (1977) si vlastným nákladom vydala zbierku Beztvárie, ktorá je už jej tretím knižným počinom. Ružičková je na pohľad krehká poetka, ale s intenzívnym vnútorným prežívaním, so svetom, ktorý sa hlboko pod povrchom vlní, hmýri a znepokojuje. Beztvárie odráža poéziu vycibrených zmyslov a pocitov.
Ružičkovej básne sú "husté", nástojčivé, obrazy v nich sa dotieravo vracajú. Hovoria predovšetkým o vnímaní autorského subjektu, o zrkadlení seba samého. Celou zbierkou silno vyžaruje dôraz na vizuálne a hmatové vnímanie. Jedným z najčastejších motívov je oko (a variácie na zrakové vnímanie -- viečko, pohľad, ale i hľadisko a zrkadlo). Vizualitu prepája autorka s druhým najfrekventovanejším podnetom -- s predstavou vody (snehu, ľadu) a najmä vodnej hladiny, s ktorou môže tvár splynúť: "tvár je tu -- miesto, kde / skrotená vášeň / v prívaloch nalieha na hladký obal / kde je voda pod ľadom nežne vlažná". Ružičková akoby dôkladne, od tváre po chodidlá, od hlavy po päty analyzovala telo, chcela ho dekonštruovať, skúmala jeho možnosti: vidí ho zacelené, slabnúce, roztrhané, slová ju "delia na kusy"... Na telo sa však viaže i predstava zranenia a zraniteľnosti, pocit bolesti. Autorka skladá svoj vesmír z dotykov, prstokladov, chutí, z vnímania blízkosti a vzdialenosti -- a premýšľa, kde je v tomto kontexte jej miesto. Pocit vykázanosti zo seba samej sa premieňa do túžby zjednodušiť sa do jediného bodu, objaviť svoju jasnú podobu, byť priehľadná, neviditeľná až neprítomná -- beztvará, bez tváre? "Lebo len tam, kde strácam svoje pevné obrysy, začínam nadobúdať zmysel," pretože súčasťou životného hľadania je i spochybňovanie, rozostrovanie, rozrušovanie starých, overených právd. I hovoriť pre ňu znamená meniť sa, slová nie sú nepodstatné, veď "pod dotykom slova, ktorému chcem uniknúť, ustrniem, dvojnásobne prítomná".
Básne Nóry Ružičkovej sú nevtieravo meditatívne a jej knižka sa ľahko schová vo väčšom vrecku -- ako alternatíva diskrétneho spoločníka pri jarných prechádzkach, keď sa človeku v hlave preháňajú myšlienky a nemá ich s kým prediskutovať.