"Tento príbeh sa nikdy nemal rozprávať." Tak začína svoje spomínanie hlavná postava amerického filmu Gejša. Má pravdu, hoci tú úvodnú repliku mysleli scenárista Robin Swicord a režisér Rob Marshall asi trochu inak. Pôvodný literárny príbeh inšpirovaný rozhovormi spisovateľa Arthura Goldena s gejšou Iwasaki Mineko mal zostať akoby náznakom poodhalený v nádherných kimonách, ladných pohyboch, uhrančivých pohľadoch a v nepreniknuteľných príbytkoch japonských krásavíc. Do ich tajomného sveta však po knižnom bestselleri vtrhol aj hollywoodsky kombajn, aby z krehkého ručne maľovaného hodvábu len pre jemné dotyky a pre vnímavé pohľady vyrobil syntetickú "značkovú" tkaninu pre všetkých.
Filmová Gejša je ako Botticelliho Zrodenie Venuše na uteráku v drahom sieťovom hoteli. Navonok pekná a farebná, na dotyk príjemná, ba zďaleka možno aj príťažlivá, no tak na jedno použitie. V úsilí o čo najväčšiu zrozumiteľnosť sveta symbolov, masiek a vekmi kultivovanej krásy sa film o tvrdom osude krehkej ženy nevyhnutne stal jednoduchou melodrámou, zabalenou do pekných obrázkov (oscarová kamera Diona Beebeho) a do soundtracku, ktorý radšej mohol zostať samostatným dielom skladateľa Johna Williamsa a huslistu Itzhaka Perlmana. Výsledkom je priveľmi predvídateľné filmové rozprávanie bez prekvapení. Jednotlivé motívy a situácie prichádzajú presne načasované, všetko je efektne ilustrované alebo vypovedané v komentári či v útržkoch z rádia, "nenápadne" pripomínajúcich dobové súvislosti.
Táto Gejša nie je problémom Japoncov, ktorí sa od nej otvorene dištancovali (aj preto je film nakrútený v ateliéroch, ktorých umelosť neprekrylo ani vyše 150 kostýmov). Je to problém mediálnej kolonizácie, ktorá z útržkov autentických kultúr vytvára luxusne zabalený tovar. A hoci má tentoraz nálepku "artový", zostáva určený najmä na predaj. Nie na precítenie, ani na premýšľanie. A to máme ešte pred sebou filmovú premiéru Da Vinciho kódu...
Martin Šmatlák
Filmový kritik
StoryEditor