Parcon 2007 je minulosťou, síce ešte len veľmi čerstvou, skončil sa pred pár hodinami, ale už minulosťou. V Nitre sa na výročnom 25. festivale sci-fi a fantasy stretlo vyše päťsto ľudí, ktorých spája spoločná vášeň. Hostia strávili necelé tri dni v družných diskusiách, na prednáškach, projekciách a krstoch, pri hrách, stolových, strategických, virtuálnych aj počítačových. Cestovali stovky kilometrov, a cestujú tak do roka niekoľkokrát, len aby strávili čas s inými ľuďmi podobných preferencií. A to ma na conoch fascinuje najviac, lebo tie preferencie sú kultúrne, umelecké, ide o knihy, filmy, muziku a hry, ide o životný štýl, vyrastajúci z takej konfigurácie osobnosti, ktorá človeku v dospelosti nedovolí zanevrieť na veci, čo má rád, nesúvisiace bezprostredne so zápasom o dennú skyvu chleba.
Parcon je mimoriadny con, odovzdávajú sa na ňom totiž, z hľadiska fantastiky, najvýznamnejšie literárne ceny v Česku a na Slovensku -- Ceny Karla Čapka -- Mlok, Pulec a Skokan, a tiež ceny Ludvík. Tento rok sa Parcon znova vrátil na Slovensko a pri tej príležitosti sa oslávilo aj desaťročie Fantázie, jediného slovenského časopisu, programovo venovaného fantastike. Bol to teda svojím spôsobom majestátny con, fascinujúci a nielen na naše pomery pomerne veľký.
Ľudia zvonku, ktorí naň zavítali, a nebolo ich málo, predovšetkým vďaka Sector Eventu -- prezentácii novej generácie video a PC hier, sa občas nestíhali čudovať, do akej hĺbky sú fanúšikovia schopní zájsť, ak sa bavia, povedzme, o sci-fi seriáli Babylon 5. Čosi pre nezainteresovaných plytké, povrchné, až banálne, získalo celkom nový, netušený rozmer. A to mám na conoch najradšej. Odkrýva sa v nich totiž to, čo na popkultúre milujem. Poznanie, skryté tam, kde by ho sotva kto hľadal.
Autor je teoretik popkultúry
StoryEditor