Minulý týždeň mohla slovenská smotánka aj filmoví kritici zhliadnuť váš zatiaľ posledný film - Bathory. Po premiére sa však v radoch kritikov začalo hovoriť o tom, že film je príliš nekompaktný a divák vraj bude mať problém sa v ňom orientovať. Je to podľa vás pravda?
Pokiaľ viem, film nebol premietnutý, nekonala sa novinárska projekcia, ale projekcia vačšinou pre tých, ktorí sa výroby filmu zúčastnili či ako herci, spolupracovníci a tých, ktorí sa na projekte podieľali. Referencie, ktoré som si vypočul od nich sú úplne iné. Bathory nie je zložitejšia ani nekompaktnejšia ako sú moje ostatné filmy. Zložitosť je daná tým, že mnohí diváci sú od začiatku napätí, lebo možno čakajú, že Bathory bude taká ako Čachtická pani od Nižňánskeho. Sú tam aj také veci, v určitých momentoch deja, ovplyvnení starou legendou si môžu pomyslieť "tak a teraz to začne, teraz to bude také ako píše Nižňánsky“ a dej obráti - a iným smerom než očakávali. To je tá zložitosť a estetika, ktorú som praktikoval od svojho prvého filmu. Tí, ktorí prídu do kina s predsudkami možno budú mať problém orientovať sa v novej legende. Predsudky ich budú zavádzať iným smerom a film pochopia, iba ak ho uvidia znovu. Zložitosť filmu je iba v jednej veci a to v jeho pestrosti.
Aký je teda film Bathory v skutočnosti?
Príbeh je rozdelený na tri časti, presne toľko, koľko dračích zubov je v rodinnom erbe rodu Bathory. Tri postavy, ktoré sa grófke zahryznú do jej života, a zmenia jej osud. Prvý príbeh je príbehom lásky, ktorý popisuje vyprahnutosť Alžbetiných citov, ale i jej morálna silu, vďaka ktorej odolá túžbe byť neverná. Druhá čast je magická, odohrávajúca sa po smrti manžela Nádasdyho. Vystupuje tu bylinárka, vedma a liečiteľka Darvulia. Osamelá Alžbeta začína rozohrávať svoju šachovú partiu s rodinným priateľom a susedom Thurzom a netuší, že ide o osudovú hru. Tretia časť je akčná - presne taká ako diváci očakávajú, a ako kritici nemajú radi. Potom, čo sa Thurzo stáva paltínom, nepriateľstvo prejde do otvoreného boja. Umierajú vinní aj nevinní.
Ako by sa teda mal divák na film pozerať? Skôr ako rekonštrukciu historickej udalosti, alebo ako prerozprávanú legendu?
Bathory je historický triler. Okrem histórie sa tu odohrávajú veci, ktoré poznáme aj my. Napríklad zneužitie politickej moci na vlastné obohatenie, ktorá existovala už pred štyristo rokmi, a čo bolo pre mňa prekvapivé, trvá to až dodnes. A možno bude trvať ďalších štyristo rokov, aj keď v inej forme. Snažím sa vidieť veľké Uhorsko tak, ako nás to v škole neučili. Aj o útoku Turkov a Tatárov, ktorí keby boli prekročili Karpaty, zničili by európsku kultúru. Príbeh Alžbety nie je jednoznačný, pretože v jej osude je veľa bielych miest a mnohé veci sú nejasné aj pre samotných historikov. Snažil som sa nakrútiť film tak, aby (keďže je určený pre premietanie v európskej distribúcii) vynikol nesporný fakt, že v čase, keď Alžbeta žila a jej manžel bol hlavným veliteľom podunajskej armády, podarilo sa na území Slovenska, teda na území Horného Uhorska zastaviť túto moslimskú inváziu a zachrániť tak kultúru západnej Európy. Teda nejde iba o sfilmovanie básnickej legendy o kúpaní sa v krvi, ale o to, aby sme o poslednej bašte kresťanstva podali správu aj susedom.
Nakrúcať sa začalo už v roku 2005. Po dokončení ste okolnosťami boli donútení posúvať premiéru a tak sa Bathory do kín dostane až budúci týždeň. Pochybovali ste niekedy o úspešnosti tohto projektu? Nemali ste pochyby, či ho vôbec dokážete za daných okolností dokončiť?
To určite, množstvo herov, dekorácií, hradov, enormné množstvo kostýmov a rekvizít. A jediný, kto o tom nepochyboval bola producentka a predstavitelka vedmy Darvulie, moja manželka Deana. Ukázalo, že problémov pri nakrúcaní veľkofilmu je v našich podmienkach oveľa viac, ako sme očakávali. A pretože sa začali okolo filmu odohrávať veci, ktoré nemali žiadnu racionalitu, vysvtelovali sme si to ako svojvôľu "Bathoryčky“, ktorá sa bojí. Film o jej nevine ju mohol vymazať z Guinessovej knihy rekordov. Nebyť Deany, jej profesionálnej zdatnosti a obrovskej energie, možno by to bolo dopadlo ako s projektom Jánošíka.
Ktorá z komplikácií najviac ohrozila film? Bol to nedostatok peňazí, súdny spor alebo nepravdivé informácie, že Jakubisko film ide do konkurzu?
Najhoršie na tom sme boli vo chvíli, keď sa dvom, inak zamestnencom z inej produkcie filmu, takmer podarilo film ukradnúť. Bolo by pre nás tragédiou, keby anglická verzia pred pol rokom visela na internete.
Bolo toto prvýkrát čo sa niekto pokúšal ukradnúť vám film?
Keďže. Prvá krádež nevyšla a zlodeji boli chytení a riadne odsúdení, druhá skupina sa ho pokúšala ukradnúť iným spôsobom. Napriek tomu, že sme mali riadne dohody, pomocou neoprávnených faktúr nás chceli dostať do konkurzu a zmocniť sa autorských práv. Film, ktorý mal okolo 70 nakrúcacích dní bol podľa ich fiktívnych faktúr nakrúcaný skoro o polovicu dlhšie. Bolo to o vlások, pretože sa využívali právne kľučky a nedostatky v zákone, ktorý neskúmal oprávnenosť ich finančných požiadaviek. Pri tejto príležitosti mi prišlo ľúto, že uhorské právo už zaniklo. Tam v prípade sporu dvoch protivníkov, stanovený trest za prečin dopadol na hlavu toho, ktorý bol vinný, alebo, ktorý neoprávne žaloval... To by bolo v Čechách uťatých rúk a hláv!
Ako sa Vám podarilo zohnať na film takmer 400 miliónov korún, keď slovenská kinematografia nie je stopercentne dotovaná štátom?
Na základe scenára sme dostali najvyšší grant z Erimages, podporu Ministrstva kultúry Českej a Slovenskej republiky a tak isto z televízií z oboch republík. To však nestačilo, preto sme vrazili do filmu aj svoje vlastné prostriedky a všetko, čo sme mali.
Je teda pravda, že slovenský filmár musí aj dom založiť, ak chce nakrútiť film?
Nie je to po prvý raz, čo sa takéto niečo stalo. Bohužiaľ, je to tak. V podstate, ostatné štáty dostávajú trištvrte hodnoty filmu od štátu a vo Francúzsku aj stopercentnú. Nám dávajú v porovnaní s ostatnými štátmi len symbolickú čiastku.
Aký bol pôvodne rozpočet filmu?
Približne rovnaký, ako sa všade uvádza. Okolo 400 miliónov korún
Neplánujete sa v budúcnosti predsa len vrátiť ku vašim koreňom - poetike, symbolike, bizanosti a hravosti? Neplánujete adaptáciu nejakého slovenského románu, či ďalšej slovenskej rozprávky?
Každý historický film je tak trochu rozprávka. Momentálne v Národnom divadle režírujem po Krútňave operu Svätopluk. A aj preto premýšľam o Veľkej Morave, Cyrilovi a Metodovi, Svätoplukovi, Matušovi Čákovi Trenčianskom. Už mám taký vek, že vracať sa k experimentom už nejde. Som však aktívny a chcel by som robiť naďalej historické filmy v spôsobe výtvarného videnia maliarov a s pozitívnymi odkazmi na súčasnosť. Čiže hľadať pramene odkiaľ vyviera naša slovanská príbuznosť, naša minulosť ďaleká