Bývalý hovorca Václava Havla Ladislav Špaček pre HN:
Čo považujete za vôbec najhoršie prehrešky voči etikete?
Prehrešky voči etikete by som rozdelil do dvoch skupín. Prvá skupina, to sú tie, ktoré si môžeme rýchlo osvojiť. To sú pravidlá typu zle uviazané kravatové uzly. Sem patria šnurovacie topánky, a nie mokasíny k obleku, pravidlo, že pri pozdrave treba nadvihnúť pokrývky hlavy, pravidlo, že najprv predstavujeme muža žene, nie ženu mužovi a vidličku držíme vždy hrotmi dole. Horšie je to s druhou skupinou prehreškov, ktoré majú spoločného menovateľa: nedostatok ohľaduplnosti, až bezohľadnosť. Etiketa, to nie sú len mechanické pravidlá, vyžaduje aj empatiu, schopnosť vcítiť sa do pocitov a potrieb toho druhého tak, aby sme sa vystríhali toho, čo nášmu okoliu prekáža. Niekedy je lepšie v záujme ohľaduplnosti radšej porušiť nejaké pravidlo, než druhého raniť.
Akého prehrešku voči etikete sa najčastejšie dopúšťajú politici u nás (v Česku a na Slovensku)?
Začnem pravidlami typu "nevie si zaviazať uzol na kravate". Vyzerá to, že im manželka pred rokmi uviazala akýsi "univerzálny" uzol a oni si kravatu denne preťahujú cez hlavu, bez ohľadu na to, aký golier košele majú dnes na sebe. Povoľujú si kravatu a rozopínajú si gombičku pri krku. Keď to urobí vidiecky sváko o tretej ráno na hasičskom bále, mávnem rukou. Pri ministrovi je to výraz pohŕdania verejnosťou kvôli vlastnému pohodliu. To isté platí o vyzliekaní saka pri obede, o vyhŕňaní rukávov na spoločenskej košeli atď. Ešte horšie je to s ich vyjadrovaním. Politik často hovorí nezrozumiteľnou politickou hantírkou, ktorá sa hemží cudzími slovami a topornými úradníckymi väzbami, opakom sú vulgarizmy, ktoré občas nekontrolovane vykĺznu politikovi z úst alebo na displej mobilu. Politici nie sú pre verejnosť vzorom, skôr naopak, sú produktom vulgarizujúcej sa spoločnosti.
Spomínate si na nejakú úsmevnú spoločenskú príhodu (faux pas) z obdobia vášho pôsobenia v prezidentskej kancelárii?
Raz sme obedovali na zámku v Lánoch so singapurskou delegáciou. Atmosféra bola skvelá, zdvorilosti sa striedali s poklonami. Na otázku, čože to jeme, som začal vysvetľovať: "To je, prosím, pravý český králik. Skvelá pochúťka, biele ľahké mäsko..." Odrazu som zbadal hrôzu v očiach našich hostí, začali sa po sebe obzerať, sústa sa im čudne prevaľovali v ústach... Potichu som sa naklonil k svojmu susedovi a opýtal sa: "S tým králikom je nejaký problém?" "No, viete," liezlo z nehoj pomaly, "u nás je králik pet, domáci maznáčik, je to asi ako vaša mačička, rozumiete mi? Nuž, chybička sa vkradne aj do diplomatického protokolu.