Hoci už dávno pominuli časy prvotiny Milana Rúfusa, ako aj nádejné správy o získaní Nobelovej ceny za literatúru, na ktorej udelenie bol autor v deväťdesiatych rokoch minulého storočia niekoľkokrát nominovaný, osemdesiate výročie jeho narodenia je dobrou príležitosťou na obzretie sa za jeho tvorbou.
Po smrti Štefana Žáryho právoplatný bard slovenskej poézie vstúpil do literárneho diania oneskorenou prvotinou Až dozrieme, v roku 1956, hoci už niekoľko rokov predtým mal pripravený knižný debut, vydaný v rokoch 1966 a 1974 pod názvami Chlapec a Chlapec maľuje dúhu.
Mravný básnik
Zbierkou Až dozrieme sa Rúfus zapísal do povedomia slovenskej literatúry ako básnik preferujúci mravnú totožnosť poézie na úkor akýchkoľvek ideových či schematických turbulencií tvorby svojich súpútnikov v 50. rokoch 20. storočia. Aj preto zdanlivo samotár, ktorý sa nikdy nestal súčasťou generačného či programového zoskupenia autorov, raziaci si vlastnú cestu v tvorbe i osobnom živote.
Bývalý docent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Univerzity Komenského v Bratislave v Až dozrieme predstavil verše, v ktorých sa nebál komunikovať svoj intelektuálny rozhľad či úprimný záujem o celosvetové spoločenské problémy bez, podľa literárnej vedkyne Jany Kuzmíkovej, dobového dojmového básnenia. Odmieta predajnosť umenia a stavia poéziu do úlohy "súdneho orgánu ľudstva", pričom nezabúda na osobnostné gesto, ako aj výzvu rešpektovať etické hodnoty v každom okamihu.
Už vo svojom debute predstavil aj tvorbu preferujúcu usilovnú prácu ľudských rúk, ktorá bola vstupenkou na pulty kníhkupectiev. Vo svojej druhej kľúčovej zbierke Zvony (1968) ju už však posunul do zobrazenia vidieckeho obyvateľstva zarábajúceho si na každodenný chlieb na poli so silnými motívmi matky a otca na pozadí krajiny svojho detstva.
Spojenec výtvarného umenia
Z pohľadu tvorby najbohatším obdobím u Rúfusa boli však až deväťdesiate roky, v ktorých pokračoval v prebásňovaní slovenských rozprávok zo sedemdesiatych rokov -- Tiché papradie (1990) a zjavný je uňho príklon k religióznej tvorbe pre deti Modlitbičky (1992) a Nové modlitbičky (1994), ktoré sa s niekoľkostotisícovým predaným nákladom stali bestsellerom v slovenskej literatúre. Dochádza uňho k poetickému verbalizovaniu múdreho a zmierlivého starnutia -- Neskorý autoportrét (1992) i textovej rozmanitosti, ktorou sa môže s ním porovnávať len máloktorý zo slovenských autorov. Rúfusovými spojencami sa stávajú výtvarné umenie a poézia. Stáva sa najprekladanejším slovenským básnikom, pričom jeho tvorba bola preložená do vyše tridsiatich jazykov a známy je aj ako prekladateľ z ruskej a českej literatúry.
StoryEditor