Médiám to oznámil jeho syn Stepan. Autor známej knihy Súostrovie Gulag, v ktorej odhalil svetu hrôzy Stalinských koncentračných táborov zomrel podľa syna na srdcový infarkt o 23.45 moskovského času (21.45 hod. stredoeurópskeho času) vo svojom byte neďaleko Moskvy. Agentúra Interfax s odvolaním sa na ruské literárne kruhy však uviedla, že podľahol mozgovej mŕtvici.
Symbol odporu
Sústrať Solženicynovej rodine vyjadril medzi inými aj ruský prezident Dmitrij Medvedev i jeho francúzsky kolega Nicolas Sarkozy. Podľa neho bol tento literát, považovaný za symbol intelektuálneho odporu proti komunistickému režimu v Sovietskom zväze, „jedným z najväčších svedomí Ruska v 20. storočí“.
Solženicyn sa narodil 11. decembra 1918 v kúpeľnom meste Kislovodsk v severnom podhorí Kaukaz. Preslávil sa dielami odhaľujúcimi neľudskosť sovietskeho systému, ktoré okúsil na vlastnej koži. Na konci druhej svetovej vojny, v ktorej bojoval ako dôstojník delostrelectva, bol za kritické poznámky v korešpondencii na adresu sovietskeho vedenia zatknutý a na osem rokov skončil v neslávne známom tábore Gulag. V roku 1953 bol zo zdravotných dôvodov prepustený (rakovinu sa podarilo vyliečiť), ďalšie tri roky ale strávil vo vyhnanstve v Kazachstane.
| |
| Bývalý ruský prezident Vladimír Putin počas návštevy spisovateľa Solženicyna v jeho dome pri Moskve. Snímka: AP Photo/RIA Novosti, Mikhail Klimentyev |
V dobe prechodného uvoľnenia pomerov za vlády Nikitu Chruščova vydal v roku 1962 poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá bola prvým umeleckým príbehom z prostredia sovietskych koncetračných táborov legálne publikovaným vo vtedajšom ZSSR. Obletela triumfálne celý svet a Solženicynovi zaistila svetový obdiv.
V roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, ocenenie si však kvôli obavám, že mu vláda nedovolí návrat do vlasti, neprevzal. V tých časoch bol totiž silno konfrontovaný so sovietskou mocou, ktorá mu zabavila niekoľko rukopisov.
Dejiny Ruska
V roku 1973 vyšiel vo Francúzsku prvý z troch dielov Súostrovia Gulag. Po zverejnení výzvy Nežiť v lži bol Solženicyn 13. februára 1974 zatknutý, zbavený občianstva ZSSR a vypovedaný na Západ. Žil v Nemecku, Švajčiarsku a nakoniec sa v roku 1976 usadil v americkom štáte Vermont. Postupne na Západe vyšli všetky jeho diela – Súostrovie Gulag, V prvom kruhu, Rakovina. Do Ruska sa vrátil v roku 1994 po rozpade sovietskeho režimu. K vlasti zostal kritický. Vydal niekoľko esejí o budúcnosti svojej zeme a v roku 2000 publikoval svoju poslednú veľkú prácu Dve sto rokov pospolu, v ktorej rozpráva o postavení Židov v ruských dejinách a ich úlohe v bolševickej revolúcii. V posledných rokoch ho sužovali zdravotné problémy, v posledných mesiacoch sa vôbec neobjavoval na verejnosti.