Soňa, Dáša a Klára. Tri rôznorodé ženy. A ich tri rozličné príbehy, odohrávajúce sa v období Vianoc. Jeden za druhým ho divákovi vyrozpráva debutový celovečerný film Róberta Švedu Démoni. V našich kinách má premiéru vo štvrtok.
Ošiaľ, smútok, nevera
Dvadsiatnička Soňa, ktorá pracuje ako zdravotná "sestrička na Kramároch", spoznáva mladého televízneho asistenta Patrika. Láske sa najskôr vzpiera, napokon podľahne skúsenému "baličovi žien". Ten jej sľubuje lásku ako z knihy Ivana Bunina, ktorú jej daruje. Škoda len, že koniec si naivná ryšaňa prečíta už trochu neskoro...
Hrdinkou druhého príbehu je Dáša, ktorá má čosi po tridsiatke a pred nevedno čím uteká cez Vianoce až na východ Slovenska do pustých Pienín. Prekvapí "starého známeho", ktorý si však nepamätá ani jej meno. Najkrajšie chvíle roka tak prežíva v studenej ubytovni, kde jej spoločnosť robí nemecký turista. Jeden druhému nerozumejú, napriek tomu na Silvestra spoločne zdieľajú vlastnú samotu.
Klára zo záverečnej poviedky nie je len najstaršia, ale ocitá sa asi v najtragickejšej situácii. Po tom, čo sa mužovi prizná k nevere, odhodlá sa s ním stráviť Vianoce v šedivom ústave na prevýchovu mládeže. Jeden z chovancov totiž bezhranične obdivuje jej manžela -- spisovateľa. Nie však len ako autora. Podivné spoločenstvo ľudí sa na sviatky uzatvára v depresívnom priestore, aby sa aj napriek tomu pokúsilo nájsť kúsok sviatočnej atmosféry.
Známe emócie, neznáme tváre
Šveda sa pokúsil filmom Démoni preniknúť do ženskej duše. Niekedy sa mu to darí viac, inokedy menej. Divákovi odhaľuje ženské trápenia, hoci tých démonov, ktorí vznikajú z ich prostej túžby po láske, nikdy neodhalíme úplne.
Poviedky majú aj vďaka Vianociam podobnú atmosféru, hoci s každou odhaľujeme iný ženský charakter. Či však ide o naivnú Soňu alebo životom ostrieľanejšiu Dášu, vždy je tu prítomné to na pohľad banálne prahnutie po prostom ľudskom cite.
Keďže v centre príbehu stoja ženy, mohlo by sa zdať, že Démoni sú ženským filmom. To by však bola príliš prvoplánová interpretácia. Švedova sonda je totiž aj sondou spoločenskou. Z prostredia veľkomesta zavedie diváka do "bohom zabudnutej" dediny a napokon nás uzavrie medzi múry chátrajúceho ústavu. Tempo rozprávania sa nikam nenáhli, necháva divákovi priestor, aby sa vyrovnal s predkladanými emóciami. Namiesto slov často prehovára hudba -- tá sa tak priamo podieľa na formovaní atmosféry filmu, v ktorej prevláda smútok občas rozbíjaný drobnými komickými prvkami.
Démoni nepritiahnu do kín masy. Film sa okľukou vyhýba komerčnosti (skôr sa z nej v prvej poviedke tak trochu vysmieva), stavia skôr na intimite, miestami až dokumentárnosti a autentickom herectve takmer neznámych tvárí. A diváka zaplaveného americkými blockbustermi vráti na chvíľu späť do reality.
StoryEditor